Červen 2018

BYŤ...

27. června 2018 v 9:43 | Nika |  REAL LIFE
Častokrát nad tým rozmýšľam, aké by to bolo byť tebou - ako mojou druhou odvážnejšou ,,Ja" , ktorá sa nebojí veľkých výziev. Nie je ľahké odvážiť sa byť iným,obzvlášť u snílkoch, pretože ľudia naokolo mnohokrát odcudzujú veci, na ktoré nie sú zvyknutí a vo všeobecnosti aj neobyčajných ľudí, ktorých považujú za čudákov a pritom záhadný a nepochopený unikát je po ľudskej stránke viac človekom ako ostatní, čo ho zatracujú. Ako malý človiečik v tomto veľkom svete sa cítim osamelo... neviem, či sa raz nájde niekto, kto bude so mnou zdielať a skutočne prijímať krásu fantázie vzklíčenú svojou jedinečnou mysľou, ktorá lieta zo stránky na stránku a zhromažďuje inšpirácie pre nové výtvory, pri ktorých sa cítim byť tým, čím som, keď hľadím na dielo ,,vysnenej noci" - totiž v hlbokom spánku sa mi znenazdania vynoria z hmly také kreatívne sny, že veci, ktoré v nich vyrábam, túžim hneď zhotoviť ako sa prebudím do reálu.
Mnoho neopísateľných pocitov mi búši v srdci, keď letím na krídlach vážky a pri tej rýchlosti sa musím pevne držať, aby som nespadla do vody a neutopila sa v ohováračkách. Hlavne v mojej práci, kde všetci nižší zamestnanci potia krv a najviac počas vianočných sviatkov, čo je paradoxom k týmto dňom - vraj oddych, šťastie a pokoj všetkým. Depresia mi v tých chvíľach dosť ide na nervy, ale má pravdu, keď si ma doberá a vraví, že človek fakt bude mať pokoj jedine v hrobe. Na mojich kolegoch je viac vidno, že sú vtedy smutní, alebo skôr ustaraní - nemám ešte darčeky atď. Nesnívajú o ničom inom, len mať pokoj od všetkých bežných starostí - peniaze, dilemou býva čo pod stromček, varenie, pečenie, výzdoba, upratovanie a medzitým práca na 12 hodín. Ich sny vidia len dno utópie ako tmavé nekonečné miesto, v ktorom blúdia s rukami vystretými, aby nezakopli. Postupom času zabúdajú, čo je a čo znamená fantázia pre zachovanie zvyšku nádeje v nás v tomto uponáhľanom konzumnom svete, kde na konci nás čaká skáza. Nevedia nájsť cestu v sebe a vzkriesiť čistú radosť z odpočinkového blúdenia mysle akoby aspoň nachvíľu mimo naše telo, a tiež z pekných snov, pretože ich skôr v poslednom čase mátajú nočné mory, ktoré sú živené stresom.
Nechcem žiť v tejto dobe, ale narodila som sa a musím byť stále prítomnosti a... Raz som jednej kolegyni rozprávala, že by som sa chcela stať spisovateľkou so pseudonymom Ronnie Pergamano aj som jej vysvetlila dôvod, prečo som si vybrala toto moje - na začiatok - nové meno, ktoré je šifrou môjho skutočného mena. Pod touto záštitou by som písala skutočné príbehy mxinuté aj s trouchou fantázie tam, kde sa to hodí, pretože ju zbožňujem a je mojím východiskom z tejto nepriaznivej doby. Ach, ale zarazil ma jej názor:,,Veronika, kedy ty už zosadneš z obláčika? Len dávaj pozor, aby si nakoniec nespadla z výšky na tvrdú zem a nerozbila si hubu." Vtedy mi došlo, že aj keď som ju ako jedinú považovala za človeka, ktorý by ma snáď podporil v myšlienke ,,byť tebou Ronnie", dostala som strach viac hovoriť o všetkom - o pocitoch, o zmysle života a ako by sa mohol uberať, keby som si zvolila takú, či onakú cestu-, a tak to radšej píšem utajene na blog. Kvôli takýmto, ani nie už tak ľuďom ako skôr zombíkom, ktorí ma obklopujú zo všetkých svetových strán, to obyčajná pokladníčka nemá šancu zmeniť svoj doterajší život a možno aj svet pre niektorých k lepšiemu. Viem, čo chcem, ale ako to dosiahnuť, keď ma všetci len od toho odraďujú.
Kamarátka sa ma spýtala:,,Kto ti vôbec vydá knihu?" To ,,vôbec" si mohla odpustiť. Spochybnila moje schopnosti a preto si postupne prestávam veriť. Niekedy ma aj jedno nevhodné slovíčko môže pekne otriasť a znechutiť od svojich plánov, aj keď si myslím, že ako nápad je to dobré. Riešim túto dilemu už viac ako rok a stále sa neviem rozhodnúť, či to skúsim, či mám na to. Niekedy si želám, aby sa vo mne prebudila tá odvážna a nebojácna časť a inokedy zas...nahováram si, že je zbytočnéne sa snažiť...a že všetká moja práca a úsilie nakoniec i tak skončí nazmar. Alebo neutešujúci fakt, že aj keby moje dielo zažiarilo na výslní, časom by sa naň zabudlo ako na všetko staré, čo už v našich očiach nie je pekné ako za mladi a tak zostane zaprášené na polici ako staré a kedysi známe klasiky.
Sestra mi minule spomínala, že spontánne navštívila knižnicu a požičala si super knihu a pýtala sa ma, či som ju tiež čítala.
,,Nie Jani, nečítala, ale v škole sme preberali toto dielo a aj autora, keď sme prechádzali obdobím romantizmu."
,,Aha, naozaj? My sme sa o tom neučili."
Janka je odo mňa mladšia o osem rokov a tento rok práve zmaturovala a chystá sa na výšku. Ale táto informácia nie je ani tak spolovice dôležitá v mojom výlevnom príbehu ako to, že sa vlastne v školách menia učebné osnovy. Vlastne tým chceť ,,povedať", že keby niet knižníc, tak ani nevieme, alebo nemáme možnosť si pečítať úžasnú literátúru z čias našich predkov, kedy ešte vymoženosti technológie akú máme dnes, sa vtedy maximálne len o nej snívalo a písalo. V tomto storočí už však vedci pomýšľajú na vyspelejšiu a zdokonalenejšiu a na skúšajú mnohé prelomové veci, v ktorých sa ja nevyznám, ale v skutočnosti to isté podľa mňa platí aj v mojom ponímaní dosiahnuť vyššiu úroveň literatúry a nájsť jej vyspelú podobu v i sebe a v mojom písaní. ,,Viem, že nič neviem." Výrok od Sokrata mi rezonuje v hlave. Ešte stále sa mám veľa čo učiť a zároveň neviem, či stihnem napísať všetko, čo mám uväznené vo svojich mozgových závitoch. Čo ak prepásnem svoju príležitosť a už nikdy sa mi nenaskytne nová? Čo ak sa mi niečo stane a ja sa pominiem... Čo ak náhodou budem žiť, ale osud mi prihodí do cesty prekážku, kvôli ktorej nakoniec stratím schopnosť písať... Chorôb a nečakaných úrazov nás dosť kvári. A netúžim sa neskôr pozerať do zrkadla a zračiť vo svojej tváry len smútok z nesplnených snov.

Touto cestou by som sa rada dozvedela od čitateľov môjho blogu objektívne názory. Môžeme tým vyvinúť akúsi diskusiu na tému, čo ďalej a ako sa rozhodnúť v podobných prípadoch, keď si chceme plniť svoje túžby, ale bojíme sa urobiť prvý krok.

Šediny múdre no telo v pasci

20. června 2018 v 11:14 | Nika |  BÁSNIČKY
Márne každý Boží deň snovám -
pomstu dneška proti zajtrajšku.
Opozícia je silná -
niet šancu proti tomuto vojsku.

Ten jed, čo v sebe chovám
proti novej vládnej generácií
zatracujúcej našu minulosť.
Kypí vo mne nevýslovná zlosť.
Slabá jest vlna odporu voči tejto federácií.
No tých, čo prepisujú históriu je dosť.

S každým prílivom sa viac a viac špiny naplaví.
Nájde sa ten, kto to raz napraví?
Nestačí len tabuľami hlásať: ,,Zničiť mor chamtivej náplavy!"

Starý národ v objatí slizkých rias.
Spochybňujúcich prameňe dávnych čias,
ktorých korene boli silné ako skala.
A pripisujúc si zašlé skutky predkov.
Chamraď bohatstvo lacno získala
a chudoba o kúsok chleba žobroní pre svoje blaho.

Niet následkov bez dôvodov.
Verím, že im to raz príde draho!
Ak dôjde k pokroku mysle v evolúcií,
nastane čas osudnej revolúcií!

K splneniu snov je koniec rozhodujúci.
Kiežby som našiel v sebe mladícku silu.
Som len otrokom vo vlastnom tele.
Moja duša jest prikovaná bezvládnosťou.
Staroba je teraz mojím hriechom.
Ani mečom proti gordickému uzlu.

Nechcem oči zatvárať a netúžim byť nevidomý,
ale pravda - horšia je vlastná pasca ako cudzia.
Umára ma, že proti tejto pliage sám nič nezmôžem.

Nádejou ostáva ešte moc rozumu.
Ako sa vraví:,,Kto má vo vrecku, nemá v hlave."
Snáď len dúfať, že múdrosť všetko zlé prebije.
Netreba však zúfať -
vraj časom bude lepšie, i keď ja tu už nebudem.
Avšak nezahadzujem možnosť, že raz zídem dole na Zem. (reinkarnácia)

Potom sladkou odmenou mi bude dopriate
potešenie návratu zlatých detských čias,
že som nestál na strane druhého brehu.
So zabudnutím zmizne môj žiaľ i hnev tohto príbehu.

Teraz však na staré kolená vypínam sluchadlá -
nech nepočuť ich nehanebnú novú hymnu.
Naďalej si budem spievať našu pravú oslavnú báseň.
Nech sa deje čokoľvek, ja - verný človek -
bárs i na prahu smrti nikdy neprejdem...
Nikdy si nezvolím zlo, nikdy moju myseľ neprevýšia.

Netajím sa, veď každého môže pochytiť bázeň.
,,Ale, odvahu priatelia!" - Nech túžba je naša choseň.
- Nech je každá jeseň krásne farebná.

Želám si nech z nás opadne tá úmorná tieseň.
Želám si nech pán Boh požehná každému vlastencovi,
ktorí kráča v predošlých šľapajách.
Želám si nech kamienky hodené do vody posilnia kruhy.
Tie kruhy, ktoré nás spájajú a postupne sa zväčšujú.
Nech žije pevná vôľa v nás a zakaždú cenu zostaňme silný,
aj keď zošuverení počítame svoje letokruhy.

Mmožno keď nájdeme mladých spojencov, ktorí v povstaní
prinavrátia späť dobro a vieru v nás -
bude svet zas v starých koľajach.
S víťazstvom budeme spätý, hádam už navždy.