KÝM SOM...?

Čtvrtek v 20:48 | Nika |  MYSTERY
Motto:,,Všímajme si hlavne tých, čo sa snažia byť nenápadní a skrývajúce tajomstvá vyplavú napovrch."

*** pokračovanie predošlej témy týždňa z iného uhla pohľadu. ,,Kým som...?" - 1. časť

,,Elysia, to nič...to nič..." Tvár jej jemne zvieral v dlaniach a chlácholil ako každý starostlivý rodič. ,,Aj mne sa občas prisnia zlé veci, ale teraz si v reálnom svete, tak sa nemusíš ničoho báť.
,,Otec, ja...ja..." Slová jej uviazli v hrdle ako veľká hrča nahromadených pocitov za posledný rok a nevedela ako sa má s tým vyrovnať, nie to ešte s otcom sa porozprávať. Na chúlostivé témy sa doposiaľ obracala s prosbou k mame...a i napriek tomu, že má nadovšetko rada svojho otca, sú veci, s ktorými by sa rada podelila len s ňou. Od autonehody jej ostal otec - večne pracovitý a ustaraný ako nikdy predtým, a preto mu nechcela robiť ďalšie starosti.
,,Nemusíš nič vravieť, rozumiem ti. Ak sa necítiš dobre, nemusíš ísť do školy. Ospravedlním ťa pani učiteľke." Minútové ticho za mamu. ,,Viem, je to pre teba veľký nápor. Ja prežívam to isté - ten istý žiaľ, tie isté problémy, čo nám teraz nastali..."
,,Ďakujem ti, tati."
,,Aj ja tebe, El, som tu pre teba" a odišiel do kuchyne. Chcel jej spraviť radosť a prichystať raňajky, aké im robievala jeho žena, ale vedomý si toho, že v tomto malom domčeku nemá plynovú prípojku a bez varenia a dobrého jedla sa nezaobíde a ešte k tomu elektrotechnik, aby vykonal kontrolu elektrickej siete, je dohodnutý až na poobedie. A indukčná doska? Mal v pláne ju zakúpiť, ale pri tom množstve starostí jednoducho zabudol. ,,Ach," samozrejme, žijeme v uponáhľanej dobe. Niet divu potom, ak raz niekde zabudne i vlastnú hlavu... Spomenul si však, že majú sendvičovač a záložný zdroj v automobile so zásuvkou a meničom napätia a ešte USB portom v jednom. Povedal si ,,ok, to zvládnem", aj keď bude vystavený očiam nových susedov, veď čo je na tom podivné, keď sem včera prišli okolo jednej a nestihli sa poriadne zabydliť a niektoré pripojenia zariadení v domácnosti chýbajú. Pritom všetkom zhone potreboval si dať teplé raňajky a kávu na povzbudenie. A skúšať výdobytky novej technológie, čo si minule kúpil ,,Handpresso Auto" - pomocník pri príprave kávy pre všetkých milovníkov tejto pochutiny na cestách.
Fakt je, že občas k dobrému pocitu alebo k zlepšeniu nálady postačí chutný a krásne naservírovaný pokrm (žiadny proviant do batoha alebo šlichta), ale zdravé lahodné stravovanie ako základ každého rána i s prídavkom neodolateľnej vône, čo má v úmysle povzbudiť nás -teda naštartovať náš nový deň -nech vyjdeme s pevnou nohou vpred...
V momentálnom stave si musia byť jeden druhému oporou, a hlavne on musí teraz zastúpiť úlohu svojej zosnulej...
Rýchlo sa obliekol a šiel do obchodu nakúpiť zatiaľ len toľko, koľko spotrebujú, keď im dokonca ani chladnička nefunguje. ,,Akoby som žil v jaskyni," miesto lámp so sviečkami svietiť a po chodbách s baterkou... ,,Ach, veď som všetko zaplatil. Dúfam, že sa to dnes spraví," nervózne si hundral popod nos, akoby ani nevnímal okolie, pričom tým aj tak priťahoval pozornosť práve kečupu dokladajúcej predavačky.
Keď sa vrátil, najskôr si pripravil nakrájanú zeleninu ako prílohu a potom zašiel po starý dobrý toustovač, ktorý položil na malý prenosný stolček roztiahnutý pri aute a zapojil ho. Už po pár minútach rozvoniaval eidam spojený s údenou bravčovou šunkou a nesladené espresso. Tousty zaniesol do kuchyne prikryl ich, aby rýchlo nevychladli. Vonku síce svieti jemné slnko, no akoby sa však hanbilo úplne vykuknúť spoza oblakov a teplota sa nestihla vyšplhať na príjemných 22°C. Vietor dul aj cez stromy, ktorých vrcholky sa hýbali akoby boli živými a chceli sa oslobodiť - vytrhnúť celý koreň zo zeme a odkráčať niekam inam. Niekam, kde im bude teplejšie a lepšie. ,,Možno nám južnejšie bude fajn", zazdalo sa Edwardovi Cramerovi, Elysiinmu otcovi, a pravdupovediac, aj on sa cíti rovnako ako posmutnelé tizianové javory. Lístie už takmer opadalo. A len malá časť sa akoby stoj čo stoj za každú cenu chcela udržať na konári, ale... už čoskoro aj tie opadnú. Ako sa vraví ,,ani sa nenazdáme a je to tu..." Zima pohltí krajinu svojím chtíčom vládnuť, pretože opäť nastane jej čas. Nič neostáva večné a príroda sa v každých obdobiach mení a takisto aj naše životy. Tým sme si vedomí a proti tomu sa môžeme obrniť zdravou dávkou sebadôvery v nás. Ale čo, ak ľad ani na jar neroztaje? Uviaznutí v ňom dlhodobo môžeme, nedajbože, i prísť o rozum.
Radi by posedeli vonku na dvorčeku a v pohode sa najedli, nuž ,,zima" klope na dvere.
,,El, môžeš zísť do kuchyne, prosím. Pripravil som raňajky." Elysia sa medzičasom pozviechala zo zlého sna a sprcha ju prebudila ako tak k životu - žiaľ , bežnému a ponurému.
Poznačená stratou...ranou, ktorá sa ešte nezacelila.
Pomaly schádzala vŕzgajúcimi schodmi. Dole ju už čakali od srdca pripravené skromné raňajky. Jej otec stál pri obloku, chrúmajúc toust a premýšľajúc nad dnešným plánom. Urgentné vybavovačky s klientmi. Nechcel nechávať svoju dcéru samu, ale nemal na výber. Musí jej dôverovať. Obrátil sa k nej:,,Elysia, nerád to hovorím, ale musím odísť. Práca nedá na seba dlho čakať, vieš...ale keď sa vrátim, môžeme sa zahrať ,,Scrabble" alebo ,,Activity". Čo ty nato?"
,,Dobre, tati. A nemusíš sa o mňa báť. Budem si zariaďovať svoju izbu a potom aj tvoju, ak chceš."
,,Pokojne môžeš nech nám tu tie škatule nezavadzajú pod nohami."
,,Mimochodom, ehm..."
,,Áno?"
,,Ale nič dôležité. Chcel som len povedať - dobrú chuť," a znova sa zahľadel do diaľavy za hustým lesom, kde sa rozprestiera jesenné predhorie. Vietor tam kolíše poriednuté koruny pyšných stromov hrajúcich svoju ohnivú melanchóliu ako rockoví predskokani nasledujúceho mrazivého koncertu, za hmlou ako za oponou ukrytých, nedočkavých vrchov, ktoré čakajú na svoje veľké finále...a v spojení fujavice ako hlavného inštrumentu symfonickej metalovej skupiny prírodných úkazov, čo pretvárajú karnevalovú scenériu na ponurú krásu uviaznutú v spleti snehových vločiek. Náveje odvážnej bieloby, ktorá svojimi svetlými a pritom chladnými tónmi všetkých odrážajúcich sa tieňov a odtieňov zakrýva nečistoty v nás. Či je brieždenie a či súmrak. Až pokým nenastane odmäk a s spolu s ním príchod nového čistého začiatku, čo v nás jaro prebúdza vo svojich maličkých púčikoch. Výnimočnosť prežitého času opakujúceho sa v nekonečnom kolobehu. Sme ako príroda... v ranných časoch nevinný ako slepé vtáča v hniezde a v dospelosti... Snažíme sa byť, čo najlepšími, ale často pre prežitie musíme byť nekompromisní, tvrdí a... ako samotná zima.
Príroda je akoby zrkadlom odrážajúcim naše pocity a činy. V každom momente života zanecháva v nás nezabudnuteľný pohľad. Akoby sme sa pozerali zázračným ďalekohľadom do vlastnej duše - v niektorých situáciách tak vzdialenej ako pozerať sa z móla na zapadajúce slnko... Stáva sa to hlavne, keď je človek duchom neprítomný, či stráca pojem o realite a v návale emócií sa prejaví...
Edward sa strhol zo svojich myšlienok, keď ním niekto zatriasol.
,,Tati, horí! Oheň!"
,,Čože, kde?"
,,Pri tvojom aute!"
Srdce mu bilo na poplach. S rýchlosťou blesku vybehol von, otvoril dvere spolujazdca a vytiahol zástrčku od kúdoliaceho toustovača. Z kufra auta vybral snehový hasiaci prístroj, ktorým nechtiac, v tom návale paniky a stresu, že spotrebič celý vzbĺkne a oheň sa rozšíri ďalej v tempe švába amerického, postriekal i svoje staronové auto, ktoré bolo len pred mesiacom, od tragickej havárie, konečne opravené.
,,Takúto rannú šou sme tu ešte nemali..." susedia sa schádzali na svojich dvoroch, aby si vychutnali Edwardov hasiaci tanček okolo ohňa pripomínajúci ,,indiánsky rituálny tanec" alebo skôr bláznivé kreácie s nebezpečnými efektmi. Určite sa o tomto ,,podarenom kúsku" bude švitoriť.
Edward sa potom čo dokašľal, obďaleč na opačnej strane dvora konečne mohol z plných pľúc nadýchnuť. Syčanie v hlave ustúpilo a teraz sa mu dostával do popredia nekontrolovateľný zvuk nepríjemného smiechu znejúceho ako škriekanie natešených strák, ktoré našli zlatý poklad. Pocítil bodnutie v spánkoch. Pošúchal si ich, akoby chcel rozmasírovať náhlu bolesť a navodiť príjemné spomienky, ktoré mali zahnať to, čo sa pred chvíľou udialo. No tentoraz mu to však nepomohlo, pretože nechutné krochkanie, výskanie a pískanie neutíchalo. Zotrel si z čela pot a mrkajúc postupne otvoril svoje podráždené oči, ktoré ho kvôli dymu ešte stále trochu štípali. Rozhliadol sa po chechotajúcich sa divákoch s červenými tvárami ako sa držiac za bruchá skláňajú pred jeho vystúpením. Jeho rozšírené oči sa razom z paniky premenili na blčiace zreničky hnevu. ,,Pripadá vám tu, vari niečo komické? Už aj sa straťte!" Rozohnal sa rukami na všetky svetové strany a upaľoval do domu opláchnuť sa. Ostatní sa na seba spýtavo pozreli - nečudo, čo táto scéna mala znamenať -, a pomaly sa rozpŕchli späť do svojich domovov.
Elysia, ktorá omráčene sledovala situáciu z okna, sa prebrala z tranzu až keď s dupotom prebehol okolo nej jej otec. Pribehla za ním až do kúpeľne a opatrne sa ho opýtala:,,Tati, si v poriadku?"
,,Áno, len sa potrebujem teraz narýchlo osprchovať."
,,Naozaj?" Všimla si roztržitosť, ktorá ním mávala.
,,Samozrejme, len som vo vypätí, ktoré musím zo seba zmyť a potom... prosím, dopraj mi súkromie..."
,,Dobre, ale keby si niečo potreboval, zavolaj ma."
,,Jasné... a El, vieš čo by si zatiaľ mohla urobiť?"
,,Čo také?"
,,Aspoň provizórne očistiť auto, keď sa ti podarí."
,,Okej."
Keď Elysia odišla, vybral zo zrkadlovej skrinky nad umývadlom fľaštičku ,,sedatív" alias Nykob1 v utajení. Vyzliekol zasmradený oblek, ľahol si do vane a nechal jemne tiecť vlažnú takmer studenú vodu zo sprchy zasunutej v stojane. Cítil ako mu pomaly steká hruďou a putuje po jeho tele ako láskavý dotyk nežných rúk, ktoré ho hladia smerom dole lemujúc pritom starostlivo vytrénované tehličky v brušných partiách a... čoraz nižšie a nižšie prúdi tok čírej tekutiny, ktorá ho v jeho predstavách zbaví nečistôt - dúfajúc, i tých v duši zakotvených. Musí sa dostatočne uvoľniť, aby hrádza pod nátlakom relapsu nepraskla. Je sám... a sám tiež musí ukojiť svoje fyzické a psychické potreby. Nemôže si inak pomôcť. Stále na ňu myslí. Hlavne keď nervy pracujú ostošesť. ,,Annie, och, Annie..." Zatiahol indigový záves s tmavými tyrkysovými odtienkami pripomínajúci rozbúrené more, ktorý poslúži nielen ako všedná zábrana proti unikajúcej vode, ale aj ako neobyčajná drapéria na stlmenie svetla a navodenia romantiky. Privrel oči, ktoré pod viečkami uväznené začali bdieť svoj erotický sen.
,,Ahoj, som späť a teraz v novom šate...len pre teba..." počul ju sprvoti vravieť akoby to bola len ozvena. Len hlas z diaľky, možno z hôr, možno z útrob jaskyne, odrazený od stien a sekaný dozvuk, akoby sa k nemu tiahol cez šíre lesy a keď úplne precitol vo svojej fantázií, hlas znel čoraz intenzívnejšie a jemné naliehavé legato sa vystupňovalo k náruživosti po akej už dlhší čas túžil. Krv mu s každým zvýšením telesnej teploty v zádumčivej vášni stúpala vyššie a vyššie až pomaly vrela v jeho neurónoch, ktoré si v reálnom svete nechal ochladzovať vodou, aby mu neexplodovali ešte v počiatku než dôjde k vyvrcholeniu. ,,Chýbala som ti?" Mihotavý obraz ako plameň sviečky sa ustálil a teraz ju vidí v celej kráse, akoby tu naozaj bola. Zahalená tenkým priehľadným baldachýnom a ako víla tancujúca v hore pri splne na jeho obľúbenú skladbu Oltremare od Ludovica Einaudiho šíri svojimi zvodnými pohybmi opojnú slasť, akoby ju rozprašovala neviditeľným flakónom toho najdrahšieho parfumu, aký existuje... Jej vôňa sa rozptyľuje všade navôkol ako hrejivé slnečné lúče. Keď tancuje celá žiari, a táto predohra ešte pred samotnou hrou na spútaného v jej obručiach nespútanej lásky, mu prinášala pôžitok z nebeskej krásy stelesnenej v tejto pozemskej bytosti. Nádhera! Priam neskutočné ako sa dá tancom vyjadriť toľko pocitov.
,,Prosím, daj mi šancu zažiť oslobodenie."
Žmurkla naňho, až takmer bolo počuť zaklipkanie jej dlhých mihalníc. Allegro v kompozícii Oltremare sa v strednej časti blížilo ku koncu *(3:55). Pri poslednej piruete odhodila vzdušnú látku, ktorá chvíľu viala akoby miestnosťou zavial vánok, čo rád šepká povzbudivé slová, až napokon spadnutím na podlahu - sviečkami osvetlená svetločervená - dotancovala svoj debut a jej duny, akoby zhrnuté na jednej kope sa zmenili na studenú bordovú textíliu. A hudba spomalila a zjemnela akoby sa vrátila na začiatok, pričom však teraz začína začiatok nového dejového výstupu.
Žena odhalila svoje dokonalé telo. Stačilo už len zbaviť sa čipkovaných nohavičiek, ktoré mali farbu jej narúžovaných neodolateľných pier. Podišla k nemu bližšie a na kolenách na mäkkej posteli ako obláčik, čakala kým jej ich stiahne. Fantastická spleť čipkovaných kvetín sa pomaličky rolovala s túžbou odokryť jej tajomstvo, čo ju tak páli...
Zohol sa začal ju bozkávať v podbrušku a zubami jej sťahoval spodnú bielizeň, ako keď divoké zviera strháva zo svojej obete kožu. Vyceril dokonalý chrup a lišiacky sa na ňu usmial. Jazykom zamieril na ... akoby ju najprv ochutnával. Sklonila sa k nemu a pohladila chrbát spôsobom, akoby mu rátala jeho mohutné stavce. Prebehli mu pritom zimomriavky a pozvoľna sa začal dvíhať, aby jej chytil tvár do dlaní. Najprv ju perami pošteklil na jej, a až potom sa odhodlal konečne ju pobozkať na jej krvavé rty, ktoré v záchveve pocitov vypúšťali lichotivé slová.
Chytil jej ucho do svojej moci, pretože vedel, že ju to vzrušuje a zacítil jej opojnú levanduľovú vôňu, ktorá mu pripomínala detstvo strávené vo Francúzsku. ,,Mon Chéri," neustále opakoval a ukájal sa vlastnou fantáziou. Jemne ho sotila do perín a zvalila sa naňho ako šelma, ktorá rozhodla o správnom momente zaútočiť na svoju korisť. Jej zelené oči ako mačka sa zaleskli a on pochopil, že túži v tomto okamihu splynúť s ním. Opatrne vnikol do tmavej pochmúrnej jaskyne, aby ju rozžiaril a naplnil svetlom. Čakala na svojho zatúlaného pútnika, aby ho v sebe ukryla a v nekonečnosti jej času sa ho konečne dočkala. Jeho hudba stíchla a sekundové ticho noci preťali ich... ich vzájomná naliehavosť sa vznietila až tak, že z nevinných povzdychov sa stali výkriky hriešnej túžby dychtiacej po čoraz väčšej extáze. Edward netušil koľko minút už ubehlo, ale v tejto úžasnej chvíli je to preňho nepodstatný fakt. Dalo by sa povedať, že s touto imaginárnou ženou si žíval ako nikdy predtým. ,,Ešte, och... neprestávaj, prosím!"
,,Mon Chéri, milujem ťa...aúú," zavyl ako vlk v začarovanej moci mesiaca, ktorého magické lúče priťahujú pozornosť nočných tvorov. Pri tých zvukoch sa nežný zefyr 2 zmenil na víchricu, ktorá rozrazila okenice len preto, aby sa stala svedkom tejto búrlivej hry na dominantnosť, ale aj preto, že svojím výskaním akoby ,,background" 3prispevala spolu s ich výstrednými orgiami k vytvoreniu dokonalej živej súhre. Svetlo sviečok pohaslo akoby ich duch prírody sfúkol a chcel neskrotnému páru ponechať intimitu. Svojimi skrytými očami ich sledoval a usmieval sa na nich len kúzelný mesiac akoby namaľovaný z vychádzajúcej temnoty, čo sa rozprestiera bezhviezdnou oblohou. Nechcel si nechať ujsť toto vzrušujúcu scénu ich životného divadla.
Oni však neprestávali, aj keď javy okolo nich sa neviditeľnými pohľadmi sústreďovali na to, čo sa odohráva v tejto miestnosti plnej odkrývajúcich záhad ich súžených útrob - na posteli zahalenej krvavým zamatom, na ktorom sa šmýkali ich telá stále nižšie a nižšie a ich ego zas opačne neprestajne stúpalo k tým výšinám, na ktoré sa odvážia len tí odvážni vyjsť a zasadiť vlajku smilstva.
Celého si ho vychutnávala pri odhalených dymových viečkach s fialkastým odleskom. Zvodné pery si jemne obhryzovala zubami sťa perličky na jej štíhlom krku. Ruky ako krídla anjela odhrňujúce lesklé gaštanové pramene z jej tváre a z dekoltu...okúzľujúce!
Jeho pohľad z očí skĺzol a zakotvil na jej pevnom hompáľajúcom poprsí. Vydal zo seba rev ako lev obhajujúci svoje teritórium a jeho vzrušenie ako horúci prameň vyvrel na povrch podobne ako gejzír a v návale hučiacej krvi v hlave, ktorá sa chystala vybuchnúť ako sopka a zaliať magmou svet, aby potom, keď vychladne stuhol a zmenil sa na sochu uviaznutú v čase prebudeného šťastia v smútku, ktorú si túžil ponechať v pamäti svojej mysle ako trofej... alebo ako pomník zatratenia...?
Vtom vyvrcholení jej potiahol náhrdelník a perly sa rozkotúľali po vlhkej plachte, ktorá je dôkazom ich nočných výčinov...a neviazaných zvráteností, ktoré mali nasledovali potom. Ale experimenty, čo jeden druhý dokáže zniesť na vlastnom tele, sa skôr páčila len jej ako jemu a on nechcel na tieto skutočnosti spomínať. Radšej ukončil svoj výlet do hlbokej mysle.
,,Neprestávaj..." jej hlas mu znel čoraz slabšie. Ona nechcela a akoby si silou mocou ,,brieždila" cestu naspäť k nemu. Snažil sa ju vymaniť z podvedomia. Nahmatal sprchu, ktorú nastavil na silnejší prúd a namieril si ju na tvár. Razom sa vzďaľovala a zdalo sa akoby šepkala nejaké zaklínajúce slová, nech jej čary pomôžu zotrvať v opojení, pretože jej neochvejná roztopašná povaha ju k tomu núti, a pretože doslova ,,zbožňuje" pôžitok, keď niekto trpí jej chúťkami a ona si to v plnej miere užíva. Cítila, že po vyvrcholení musí prísť potrestanie za to, že si vedome dopriali šťastie z rozkoše a aj jej telo má pykať, a preto sa nútila vydržať bolesť, čím posúvala svoj prah ďalej...ale druhé dejstvo bolo prerušené...
V niektorých chvíľach mu nedávalo zmysel jej počínanie, ktoré ju viedli k búrlivým výšinám hrôzy, o akej sa mu po prvý raz ani len nesnívalo...
Keď konečne otvoril oči, bol rád, že sa nepoddal jej moci... zničil jej počiatočné tóny skladby o zvrátenosti.
Nechápal ako si mohla púšťať skladbu Experience od Einaudiho - práve túto od jeho najobľúbenejšieho skladateľa, ktorému sám vždy skladal hold, keď skúšal hrať na klavíri ,,Una mattina". Asi ju tie tóny, čo postupne prešli z tichých a jemných do forte, vyvolávalo u nej sprvoti zmiešané pocity, z ktorých nakoniec vyhnala zo seba ostýchavosť a nežnosť. A možno silný zvuk huslí prenikol do špiku jej kostí a mrazil až tak, že ju vtom podporoval a evokoval v nej skrytú zúrivú bytosť z iného sveta, ktorá keď sa prebudila, sa nedala len tak ľahko zahnať do kúta. A tá bytosť ju viedla k takým ohavným činom, že Edwardovi bolo z nej nakoniec zle... A keby jej jednu v tú osudnú noc neuvalil, asi by ho naozaj zabila. Vtom okamihu zanevrel na jej krásu a videl len šialenca s blčiacimi očami ako samotné peklo. Už nechcel viac trpieť pod vládou jej zamatových a pritom neskutočne drsných rúk, keď hrala tú druhú v poslednom dejstve. Chcel si ju pamätať ako ,,kráľovnú lesných víl" a kráľovnú jeho srdca, ale pravdivá skutočnosť ho zmenila a musel nejako zakročiť. A tak konal v rýchlosti a so silou, ktorú mu dodala jeho odhodlanosť skoncovať s tým všetkým. Neuvedomil si akú silu v sebe má, až pokým nezistil, že jeho divožienka nepohnuto leží na chladnej zemi.

,,Nikto sa to nesmie dozvedieť, že som..."


,,Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto!"


Nykob1 - antipsychotiká na liečbu schizofrénie
Zefyr 2 - ľahký západný vietor
Background3 - zvuková kulisa filmového deja
*(3:55) - časový údaj v skladbe Oltremare, kedy končí zrýchlená časť a tam končí i žena so svojím tancom záverečnou piruetou.

Jemne ho Prairie Estates prenájom
 

DOTYK NEZNÁMA

29. září 2018 v 21:21 | Nika |  MYSTERY
Prvý deň v novom dome je náročný - všetko to vybaľovanie a ukladanie, zabydlenie a zvykanie si na prostredie, ktoré mi ničím nepripomína domov. Ocitla som sa v ošuntelom malom mieste sťa ,,papierovom meste" -J. Green -,kde ani živáčka po našom príchode. Je to tu podivnosť sama a nerozumiem, prečo sme museli predať náš nádherný dom v Beleville a odsťahovať sa na...

Nastal večer. Chuť do jedla sa stratila už len pri pohľade v akom stave sa nachádza kuchyňa a nielen to, zaiste potrebujeme objednať služby deratizéra. A únava ma zahatila už len pri pomyslení, že tu je ešte toľko práce ako na kostole.
Vojdem do svojej podkrovnej izby, vkĺznem do spacáku na holej drevenej podlahe a aj keď viečka sa mi pomaly zatvárajú, akosi nemôžem zaspať. Všade tma akoby som sa ocitla uviaznutá vo vreci. Jediné slabé svetlo vniká cez strešné okienko. Pozriem doň a zahľadím sa hviezdnatú oblohu, ktorá lemuje smutný mesiac. Cítim sa ako on. Studená pokožka ako noc. Strach bdie, ale nechcem ho nechať ovládnuť. Síce som tu s rodičmi, ale aj tak sa cítim byť sama ako spln, čo vrhá jemné chladné lúče. Hypnotizuje ma a ešte viac uspáva. Niekde v podvedomí počujem maminkinu pieseň o anjeloch, ktorú mi vždy ako malej spievala pred spaním. V tomto momente mi pomáha nebáť sa toľko...
Viečka už úplne oťaželi a nechali ma v nočných spároch bdieť svoj sen. ,,Summa summarum" z dnešného dňa vytvorilo kypiacu sa masu fantázie.
Polnoc. Fáza snenia začína oparom v tmavom lese. Ocitla som sa pri obrovských boroviciach sťa staré sekvoje z dávnych dôb. Zo začiatku nič nevidím. Moje oči si postupne privykajú na tmu. Strhla som sa. V diaľke sa ozvalo vytie divokých šeliem. Áno, to vlci oznamovali polnoc ako kyvadlové hodiny, keď odbijú hodinu duchov. Zimomriavky mi od končekov prstov stúpali chrbticou tak zákerne stavec po stavci, ako keď cítite, že sa blíži to najhoršie, čo sa môže človeku stať.
,,...ešte nemôžem. Ešte som nezažila prvú lásku a..."
Neviditeľné zlo civí na mňa. Nevidím jeho oči, ani telo, ale cítim blízkosť niečoho nepochopiteľne mocného, pretože stromy sa odrazu začali zmenšovať. Pomaly sa posúvajú do zeme akoby sa vracali späť do svojich ,,detských čias". Nostalgická mágia. Neuveriteľný posun času o stovky, ba tisíce rokov dozadu. Nerozumiem, čo sa to s lesom deje. Táto čudesná šuma mi naháňa hrôzu, až kvapôčky potu mi stekajú telom a pritom lomcoval silný chladný vietor. Všade vírilo napadané ihličie, halúzky a šišky, ktoré vrážali do mňa. Bála som sa, že mi niečo ostré vletí do oka, a preto som si, čo najrýchlejšie, zakryla dlaňami tvár. V pozadí vzdušného fučania neprestajne znela kakofónia zmetených vrán, ktoré neudržali svoj let a tiež kvílivá hudba duše, ktorá akoby sa pomaly chystala opustiť tento svet. Divoké sirény lesnej zvery označujúce nebezpečenstvo a zvláštne nepríjemné svetlo, ktoré preniká škárami medzi doráňanými rukami a tvárou periferným videním. Je také ostré, že cítim akoby ma aj cez dlane do očí pálilo. Je čoraz intenzívnejšie akoby hviezda na mňa padala. Netuším s akou rýchlosťou sa približuje, ale iste je rýchlejšie ako môj tep, a to mi srdce nekontrolovateľne búši ako o život.
Na desivom mieste schúlená a na kolenách prežehnávajúc, si chránim hlavu povytiahnutou mikinou, aby som mohla aspoň sčasti stlmiť pretrvávajúce zvuky. Modlila som sa, nech už to prestane!
,,Ááááu!" odrazu niečo do mňa narazilo. Ostala som v ležiacej polohe, mierne som nadvihla hlavu a z otvoru mikiny pomaly vykukla, chrániac si pritom samozrejme oči a cez prsty som zazrela na nohy sa dvíhajúce srnčiatko a za ním vyplašenú laň. V jej krásnych veľkých hnedých očiach sa zračilo zdesenie. Nachvíľu namieste stŕpla akoby zhypnotizovaná tým, čo vidí. Až potom sa prebrala ,,z tranzu", aby pomohla svojmu mláďaťu vstať a rýchlo spolu odtiaľ utiekli. Neodvážila som sa pozrieť tým smerom, kam tak vyplašene hľadela. Radšej som sa rýchlo schovala do svojho bavlneného úkrytu, ktorý sa čoskoro podtým náporom veternej smršte zničí a neostane mi iné ako sa poddať prichádzajúcej záhu...
Znenazdania všetko utíchlo a i vietor ustal. Pálčivý jas sa stlmil.
,,Ďakujem ti, Bože", bolo predčasné povedať, no stalo sa. Myslelasom, že sa čochvíľa zobudím a na všetko zabudnem, ale nie. V kútiku duše som dúfala, že je koniec všetkému, ale...
Vyzriem zo svojich útrob a ochromená kolosom, čo sa rozprestiera na rovnej pláni, čo vyzerá ako pristávacia plocha letiska - bez stromov, ktoré tu rástli a ako neoblomný majestátny obri sa dožívali úctyhodných liet. Meravá a zmätená šokovane zízam na monštruózne dielo, ktoré by som nepripísala ani k jednému z ľudských výtvorov. Na železných nohách ako pavúk vyzerajúca elipsovitá konštrukcia s modrobielou blikajúcou kupolou v strede sa začala zospodu otvárať. Vstup odhaľoval spočiatku len samú bielobu ako svetlo na konci tunela... V okamihu som zazrela vysúvajúce sa schody, ktoré s ľahkosťou a nezvučne so svetielcami na hranách akoby spolu vytvárali akýsi nový neznámy a len očami badateľný rytmus - zvláštna synchronizácia. Toto mysteriózne ticho prináša bázeň, ktorá sa mi rozrastá a zabodáva ako tŕnie. V sluchách mi doslova hučí krv, čo sa valí do mozgu. Čo sa teraz stane? To ešte nik nevie...
Kúsok odo mňa sa posledný schod dotkol holej pôdy...zdvihla som zrak a...vysoká štíhla postava rozdelila svetlo na dve strany. Dýchanie sa mi zrýchlilo až bolo počuť na sto honov. Chcela som ho zadržať a zutekať, ale... elegantne sa približujúce neznámo ma opantávalo a akosi som sa nemohla pohnúť... len som naďalej civela a čakala, čo sa bude diať.
Keď prišiel do polovice schodiska, jemné brumenie sa mi vrývalo ako melódia uspávanky od mojej mamy.
,,Och, je to možné...?" Slzy sa mi tisnú a... ,,Mami, si to ty?" Nič. Žiadna odpoveď. Nachvíľu postával a vykrúcal hlavu, akoby sa snažil pochopiť moje prejavy správania sa. Pravú ruku zdvihol mierne pred sebou a následne ju pomaličky zložil vedľa svojho útleho tela. Nevedela som, čo toto gesto znamená. Potom krôčik po krôčiku sa znova približoval a k postupne silnejúcemu brumendu sa pridalo podivné chrčanie zarezávajúce sa v mojej hlave.
Predposledný a... konečne posledný schod. Nastalo hrobové ticho. Zadržala som dych ako som len mohla. Moje ustráchané vypleštené oči ma neskutočne pálili... Ako som len mohla dúfať, že by to bola moja mama... S rukou na ústach a bedlivo pozorujúc každý jeho pohyb a mimiku.
Stálo predo mnou stvorenie z iného sveta. Celé šedomodré s očami šikmými ako šelma a bez zreničky - len čisto čierne a lesklé ako hematit. Divne sa škeril a šklbalo ním v prstoch - a na každej ruke ich mal tri. Pobehovala som očami raz na jeho ruky a potom zas na tvár. Nezdá sa mi, že sú to priateľské gestá - čo má za lubom?
Oči sa mu ešte viac zúžili a vystrúhal úsmev a začal sa lačne ,,smiať" až som s hrôzou vykríkla a precitla zo sna.
Otec pribehol hneď ku mne a opýtal sa, čo sa deje. Zamĺkla akoby som odrazu onemela a bez žmurknutia som sa dívala do okienka. Spotená, strapatá a sužovaná udalosťami za posledný mesiac som nejako nemohla plne precitnúť do skutočnosti. Časť mojej duše ostala uviaznutá v sne. Túžim zažiť niečo pozitívne a vzrušujúce, ale toto bola naopak nočná mora.
Otec si myslel, že ma zrejme vystrašila vrana, ktorá pristála na streche, aby sliedila a budila zo spánku mladé nevinné dievčatá. Pravdupovediac, vranu som ani tak nevnímala ako skôr to, čo bolo za ňou na oblohe.
,,To je len vrana, čá, čá...," odplašil ju. Ale stále som sa dívala do neznáma na oblohe.
,,Čo tam vidíš?" Keď som na jeho výzvu nereagovala ani po tom, čo sa postavil predo mňa a zatarasil mi výhľad, zalomcoval so mnou. Striasla som sa a teraz už úplne prebudila.
,,Och, tati, mala som príšerný sen!"


***pokračovanie nabudúce. Je už neskoro.

BELGICKÝ GRIFÓN

23. září 2018 v 11:58 | NIKA |  PES - PRIATEĽ ČLOVEKA
Pôvod: Belgicko
Grifónik je malý, inteligentný, prítulný, čulý, robustný, elegantný v stavbe a pohybe.
Hlava je široká a guľatá, uši pekne vzpriamené a dopredu klopené, oči veľké tmavé, guľaté a posadené ďaleko od seba, nohy rovné, paralelne postavené, strednej dĺžky, chvost je hore nesený a kupírovaný, srsť krátka, hustá čierna alebo červenohnedá. Pes váži okolo 4,5 kg a sučka 5 kg. Bežne sa dožíva 15 rokov. Nie je náročný na stravu a starostlivosť.
História: V 80-tych rokoch 19. st. začali belgickí chovatelia s plánovaným krížením. Zlom v obľúbenosti grifónikov vo vyšších vrstvách spoločnosti nastal vtedy, keď si toto plemeno obľúbila kráľovná Astrid Belgická. Plemeno sa šírilo i mimo Belgicka napr. niekoľko ich bolo importovaných do Anglicka, USA. Počas vojny v r. 1939 - 45 sa ich počet rapídne znížil.
Vyskytuje sa v troch formách: BRUSELSKÝ, BELGICKÝ a BRABANTSKÝ.
 


RHODESIAN RIDGEBACK

23. září 2018 v 11:58 |  PES - PRIATEĽ ČLOVEKA
Na prvý pohľad zaujme svojím elegantným vzhľadom a pohybom. Veľmi vhodný rodinný a spoločenský pes, tichý, ale dokonalý strážca Vášho majetku a vášnivý, od prírody skvelý poľovník. Vyžaduje nežnú, ale dôslednú výchovu, a prísnu, ale láskavú ruku svojho priateľa človeka.

PODENGO IBICENCO

23. září 2018 v 11:58 |  PES - PRIATEĽ ČLOVEKA
neznámy pes píšuci históriu. Jeho predkovia sprevádzali človeka už 2000 rokov p. K. v starom Egypte. Výnimočný svojím JA, s dokonalým čuchom, sluchom i zrakom. Vytrvalec s nádhernými, nenapodobiteľnými skomi, svojou prítomnosťou zaujme každého, i psov neznalého človeka. Jedinečná rarita pre všetkých nadšených aj začínajúcich kynológov, ktorí sa neboja aktívne pričiniť o jeho chov a zachovanie aj pre ďalšie tisícročia. Šteňatá Aquila Bojnice sú prvé v strednej Európe.

ENGLISH POINTER

23. září 2018 v 11:58 |  PES - PRIATEĽ ČLOVEKA
Typický predstaviteľ poľovného psa - stavača, vhodného k všestrannému poľovnému využitiu, s osobitou, rýchlou, ale spoľahlivou prácou v poli, s nasadením temperamentného plnokrvníka a výnimočným nosom. Vhodný pre skúsench poľovníkov, ale aj pre nadšencov poľovníckej kynológie.

NEMECKÝ DRÔTOSRSTÝ STAVAČ

23. září 2018 v 11:47 | NIKA |  PES - PRIATEĽ ČLOVEKA
Patrí k najrozšírenejším poľovným plemenám psov nielen vo svojej vlasti, ale aj v iných európskych krajinách. Má výšku 60-65 cm, ( sučka je asi o 3 cm nižšia ), stredne dlhé priľahlé ušnice, malé fúzy, chvost sa mu kupíruje. Je hnedý, hnedobiely, alebo hnedo-bielo bodkovaný. Srsť je krátka tvrdá, drôtovitá. Je verný, prítulný a odolný, spoľahlivý stavač, ktorý dobre hľadá a prináša. Pre spomínané vlastnosti je to veľmi rozšírený poľovný pes.

BYŤ...

27. června 2018 v 9:43 | Nika |  REAL LIFE
Častokrát nad tým rozmýšľam, aké by to bolo byť tebou - ako mojou druhou odvážnejšou ,,Ja" , ktorá sa nebojí veľkých výziev. Nie je ľahké odvážiť sa byť iným,obzvlášť u snílkoch, pretože ľudia naokolo mnohokrát odcudzujú veci, na ktoré nie sú zvyknutí a vo všeobecnosti aj neobyčajných ľudí, ktorých považujú za čudákov a pritom záhadný a nepochopený unikát je po ľudskej stránke viac človekom ako ostatní, čo ho zatracujú. Ako malý človiečik v tomto veľkom svete sa cítim osamelo... neviem, či sa raz nájde niekto, kto bude so mnou zdielať a skutočne prijímať krásu fantázie vzklíčenú svojou jedinečnou mysľou, ktorá lieta zo stránky na stránku a zhromažďuje inšpirácie pre nové výtvory, pri ktorých sa cítim byť tým, čím som, keď hľadím na dielo ,,vysnenej noci" - totiž v hlbokom spánku sa mi znenazdania vynoria z hmly také kreatívne sny, že veci, ktoré v nich vyrábam, túžim hneď zhotoviť ako sa prebudím do reálu.
Mnoho neopísateľných pocitov mi búši v srdci, keď letím na krídlach vážky a pri tej rýchlosti sa musím pevne držať, aby som nespadla do vody a neutopila sa v ohováračkách. Hlavne v mojej práci, kde všetci nižší zamestnanci potia krv a najviac počas vianočných sviatkov, čo je paradoxom k týmto dňom - vraj oddych, šťastie a pokoj všetkým. Depresia mi v tých chvíľach dosť ide na nervy, ale má pravdu, keď si ma doberá a vraví, že človek fakt bude mať pokoj jedine v hrobe. Na mojich kolegoch je viac vidno, že sú vtedy smutní, alebo skôr ustaraní - nemám ešte darčeky atď. Nesnívajú o ničom inom, len mať pokoj od všetkých bežných starostí - peniaze, dilemou býva čo pod stromček, varenie, pečenie, výzdoba, upratovanie a medzitým práca na 12 hodín. Ich sny vidia len dno utópie ako tmavé nekonečné miesto, v ktorom blúdia s rukami vystretými, aby nezakopli. Postupom času zabúdajú, čo je a čo znamená fantázia pre zachovanie zvyšku nádeje v nás v tomto uponáhľanom konzumnom svete, kde na konci nás čaká skáza. Nevedia nájsť cestu v sebe a vzkriesiť čistú radosť z odpočinkového blúdenia mysle akoby aspoň nachvíľu mimo naše telo, a tiež z pekných snov, pretože ich skôr v poslednom čase mátajú nočné mory, ktoré sú živené stresom.
Nechcem žiť v tejto dobe, ale narodila som sa a musím byť stále prítomnosti a... Raz som jednej kolegyni rozprávala, že by som sa chcela stať spisovateľkou so pseudonymom Ronnie Pergamano aj som jej vysvetlila dôvod, prečo som si vybrala toto moje - na začiatok - nové meno, ktoré je šifrou môjho skutočného mena. Pod touto záštitou by som písala skutočné príbehy mxinuté aj s trouchou fantázie tam, kde sa to hodí, pretože ju zbožňujem a je mojím východiskom z tejto nepriaznivej doby. Ach, ale zarazil ma jej názor:,,Veronika, kedy ty už zosadneš z obláčika? Len dávaj pozor, aby si nakoniec nespadla z výšky na tvrdú zem a nerozbila si hubu." Vtedy mi došlo, že aj keď som ju ako jedinú považovala za človeka, ktorý by ma snáď podporil v myšlienke ,,byť tebou Ronnie", dostala som strach viac hovoriť o všetkom - o pocitoch, o zmysle života a ako by sa mohol uberať, keby som si zvolila takú, či onakú cestu-, a tak to radšej píšem utajene na blog. Kvôli takýmto, ani nie už tak ľuďom ako skôr zombíkom, ktorí ma obklopujú zo všetkých svetových strán, to obyčajná pokladníčka nemá šancu zmeniť svoj doterajší život a možno aj svet pre niektorých k lepšiemu. Viem, čo chcem, ale ako to dosiahnuť, keď ma všetci len od toho odraďujú.
Kamarátka sa ma spýtala:,,Kto ti vôbec vydá knihu?" To ,,vôbec" si mohla odpustiť. Spochybnila moje schopnosti a preto si postupne prestávam veriť. Niekedy ma aj jedno nevhodné slovíčko môže pekne otriasť a znechutiť od svojich plánov, aj keď si myslím, že ako nápad je to dobré. Riešim túto dilemu už viac ako rok a stále sa neviem rozhodnúť, či to skúsim, či mám na to. Niekedy si želám, aby sa vo mne prebudila tá odvážna a nebojácna časť a inokedy zas...nahováram si, že je zbytočnéne sa snažiť...a že všetká moja práca a úsilie nakoniec i tak skončí nazmar. Alebo neutešujúci fakt, že aj keby moje dielo zažiarilo na výslní, časom by sa naň zabudlo ako na všetko staré, čo už v našich očiach nie je pekné ako za mladi a tak zostane zaprášené na polici ako staré a kedysi známe klasiky.
Sestra mi minule spomínala, že spontánne navštívila knižnicu a požičala si super knihu a pýtala sa ma, či som ju tiež čítala.
,,Nie Jani, nečítala, ale v škole sme preberali toto dielo a aj autora, keď sme prechádzali obdobím romantizmu."
,,Aha, naozaj? My sme sa o tom neučili."
Janka je odo mňa mladšia o osem rokov a tento rok práve zmaturovala a chystá sa na výšku. Ale táto informácia nie je ani tak spolovice dôležitá v mojom výlevnom príbehu ako to, že sa vlastne v školách menia učebné osnovy. Vlastne tým chceť ,,povedať", že keby niet knižníc, tak ani nevieme, alebo nemáme možnosť si pečítať úžasnú literátúru z čias našich predkov, kedy ešte vymoženosti technológie akú máme dnes, sa vtedy maximálne len o nej snívalo a písalo. V tomto storočí už však vedci pomýšľajú na vyspelejšiu a zdokonalenejšiu a na skúšajú mnohé prelomové veci, v ktorých sa ja nevyznám, ale v skutočnosti to isté podľa mňa platí aj v mojom ponímaní dosiahnuť vyššiu úroveň literatúry a nájsť jej vyspelú podobu v i sebe a v mojom písaní. ,,Viem, že nič neviem." Výrok od Sokrata mi rezonuje v hlave. Ešte stále sa mám veľa čo učiť a zároveň neviem, či stihnem napísať všetko, čo mám uväznené vo svojich mozgových závitoch. Čo ak prepásnem svoju príležitosť a už nikdy sa mi nenaskytne nová? Čo ak sa mi niečo stane a ja sa pominiem... Čo ak náhodou budem žiť, ale osud mi prihodí do cesty prekážku, kvôli ktorej nakoniec stratím schopnosť písať... Chorôb a nečakaných úrazov nás dosť kvári. A netúžim sa neskôr pozerať do zrkadla a zračiť vo svojej tváry len smútok z nesplnených snov.

Touto cestou by som sa rada dozvedela od čitateľov môjho blogu objektívne názory. Môžeme tým vyvinúť akúsi diskusiu na tému, čo ďalej a ako sa rozhodnúť v podobných prípadoch, keď si chceme plniť svoje túžby, ale bojíme sa urobiť prvý krok.

Šediny múdre no telo v pasci

20. června 2018 v 11:14 | Nika |  BÁSNIČKY
Márne každý Boží deň snovám -
pomstu dneška proti zajtrajšku.
Opozícia je silná -
niet šancu proti tomuto vojsku.

Ten jed, čo v sebe chovám
proti novej vládnej generácií
zatracujúcej našu minulosť.
Kypí vo mne nevýslovná zlosť.
Slabá jest vlna odporu voči tejto federácií.
No tých, čo prepisujú históriu je dosť.

S každým prílivom sa viac a viac špiny naplaví.
Nájde sa ten, kto to raz napraví?
Nestačí len tabuľami hlásať: ,,Zničiť mor chamtivej náplavy!"

Starý národ v objatí slizkých rias.
Spochybňujúcich prameňe dávnych čias,
ktorých korene boli silné ako skala.
A pripisujúc si zašlé skutky predkov.
Chamraď bohatstvo lacno získala
a chudoba o kúsok chleba žobroní pre svoje blaho.

Niet následkov bez dôvodov.
Verím, že im to raz príde draho!
Ak dôjde k pokroku mysle v evolúcií,
nastane čas osudnej revolúcií!

K splneniu snov je koniec rozhodujúci.
Kiežby som našiel v sebe mladícku silu.
Som len otrokom vo vlastnom tele.
Moja duša jest prikovaná bezvládnosťou.
Staroba je teraz mojím hriechom.
Ani mečom proti gordickému uzlu.

Nechcem oči zatvárať a netúžim byť nevidomý,
ale pravda - horšia je vlastná pasca ako cudzia.
Umára ma, že proti tejto pliage sám nič nezmôžem.

Nádejou ostáva ešte moc rozumu.
Ako sa vraví:,,Kto má vo vrecku, nemá v hlave."
Snáď len dúfať, že múdrosť všetko zlé prebije.
Netreba však zúfať -
vraj časom bude lepšie, i keď ja tu už nebudem.
Avšak nezahadzujem možnosť, že raz zídem dole na Zem. (reinkarnácia)

Potom sladkou odmenou mi bude dopriate
potešenie návratu zlatých detských čias,
že som nestál na strane druhého brehu.
So zabudnutím zmizne môj žiaľ i hnev tohto príbehu.

Teraz však na staré kolená vypínam sluchadlá -
nech nepočuť ich nehanebnú novú hymnu.
Naďalej si budem spievať našu pravú oslavnú báseň.
Nech sa deje čokoľvek, ja - verný človek -
bárs i na prahu smrti nikdy neprejdem...
Nikdy si nezvolím zlo, nikdy moju myseľ neprevýšia.

Netajím sa, veď každého môže pochytiť bázeň.
,,Ale, odvahu priatelia!" - Nech túžba je naša choseň.
- Nech je každá jeseň krásne farebná.

Želám si nech z nás opadne tá úmorná tieseň.
Želám si nech pán Boh požehná každému vlastencovi,
ktorí kráča v predošlých šľapajách.
Želám si nech kamienky hodené do vody posilnia kruhy.
Tie kruhy, ktoré nás spájajú a postupne sa zväčšujú.
Nech žije pevná vôľa v nás a zakaždú cenu zostaňme silný,
aj keď zošuverení počítame svoje letokruhy.

Mmožno keď nájdeme mladých spojencov, ktorí v povstaní
prinavrátia späť dobro a vieru v nás -
bude svet zas v starých koľajach.
S víťazstvom budeme spätý, hádam už navždy.

ŠALÁT Á LA FALAFEL

18. června 2017 v 19:06 | Nika |  MOJE HOBBY
Rada experimentujem s rôznymi ,,chuťovkami" vo svojej mini kuchynke, čo mám v garsónke. Na večeru si dávam obzvášť lahšie jedlo, aby sa mi dobre zaspávalo. Včera som si zrovna pripravila šalát s cícerovými guličkami - Falafel. Príprava bola rýchla a jednoduchá. Kúpila som si už hotový šalátový mix balíček, ktorý som po otvorení ešte premyla vodou a dala na tanier spolu so zohriatými, tiež ako polotovar kúpenými, falafelovými guličkami. Veľmi mi chutí aj balkánsky syr. Nakrájala som si kúsky a dala do stredu šalátu.



Môžete si k tomu pridať aj dresing pripravený z kyslej smotany 250 g alebo bieleho jogurtu s 3 lyžičkami jemného krémového chrenu, trochu čierneho mletého korenia a tzatziky korenia.


Dobrú chuť!

Kam dál