VIANOCE ZA DVERAMI ALE ČO DARČEKY?

28. listopadu 2018 v 14:53 | Nika |  MOJE HOBBY
Ahojte všetci,

ako každý rok v túto dobu nastáva darčeková dilema. Komu čo kúpiť - večná otázka - keď už celá rodina a známy majú toľko vecí za tie roky, že fakt už neviem ako ich prekvapiť pod stromčekom. No na tieto Vianoce som si pre každého pripravila super prekvapenie v podobe vlastných stromčekov šťastia. Materiál som mala už dávno zakúpený a trčal v útrobách pivnice, ktorú keď som cez leto upratala a vynovila čerstvým bielym náterom fasádu, našla som drôtiky, koráliky a pekné kelímky z dezertov ( čo som si prázdne z práce brala domov a rozmýšľala, čo z nich spravím - až doteraz trčali v zapratanej pivnici).

Nebojte, ak máte čas a chuť, tak môžete vyrobiť neobyčajné darčeky z obyčajných vecí, ktoré zaiste každého potešia a o to viac, že ste ich spravili vy samy.





 

HADÍ ÚSMEV

8. listopadu 2018 v 18:00 | Nika |  SKUTOČNOSŤ MOROU - NOVELA
6. časť novely


Bojí sa zatvoriť oči a zaspať. Odkedy sa presťahovali máva divné sny. Strašidelné. Nevysvetliteľné. Celé mestečko pôsobí tak mysticky, tak záhadne, že...
Elysia rozmýšľa o tom, čo jej povedal Etu Begay, spolužiak s indiánskymi koreňmi. Vraj lapače snov zachytia zlé sny v pavučinovom kruhu a k snívajúcemu pustia dolu pierkom len tie pekné... Nevie, či je to pravda, ale i malá viera postačí k tomu, aby upokojujúci účinok jej mysle pretvoril nepoznané veci, z ktorých má strach, na tie krásne, čo kedysi snila. Hrozná skutočnosť pozmenila jej vnútorné cítenie a preladilo pozitívne ladenie na neželané šumenie. Krv sa jej valí ako vlny rozbúreného... More v hlave... Žeby tinitus? Možno...alebo niečo iného?
Elysia podišla k toaletnému stolíku v štýle vintage a s čiernou dekou zakrytým benátskym zrkadlom, ktorý je pozostatkom maminej prekliatej krásy. Otvorila šuplík s cennosťami. Vybrala z neho striebornú obruč s navlečeným kabošonom, na ktorom je v živici zaliaty obrázok ,,stromu života". Vyvliekla ho z kruhu - symbol večného kolobehu - a poťažkala ho vo svojej chvíľkovej nostalgickej nálade v ruke a potom ho položila na stolík. Z vedľajšej zásuvky si vybrala tmavomodrú vyšívaciu bavlnku a obmotávala ňou obruč. Keď dokončila prvý krok, chcela pokračovať v ďalšom, ale rozmýšľala, že sa ešte popýta Etua, či by jej mohol poradiť aký vzor a viazanie na výrobu sieťky je najlepšie a ešte čosi...ale...nechcela si to sama sebe priznať. Možno je to len dočasné poblúzenie, ktoré čoskoro pomienie. A čo ak nie? Čo spraví potom? Akoby reagoval jej otec na bližší vzťah jeho jedinej dcéry a... jeho... so štrnásťročným chlapcom s tvárou podobajúcou sa mladšiemu portrétu mužského modela Reinalda Berthotiho, no s jemnejšími rysmi. Ach, Etu, tvoj krásne smutný úsmev... tak prirodzený, nehraný a tak... tajomne melancholický. Či by ho niekto mohol bozkom raz vyliečiť?
V triede ho všetci okrem nej považujú za exota s dlhými, rovnými, havraními vlasmi a so snedou pokožkou obzvlášť vynímajúceho sa z bieleho kolektívu. Nik s ním nehodí reč. Až na ňu, pretože... Vlastne prečo sa ostatní s ňou nebavia je zatiaľ záhada... Možno jej prenechávajú čas, aby sa sama osmelila, alebo im tiež pripadá ako on - ďalší podivín v spupnom stáde vyšľachtených čistobielych oviec a nadutých baranov s dutými mozgami - šikaniermi, ktorí si radi dajú tú námahu vyviesť Etua z rovnováhy. A učitelia? Tí majú klapky na očiach. Nič neriešia a to ju istým spôsobom nielenže rozčuľovalo, ale i dorážalo. Neexistuje autorita, ktorá by jediným buchnutím päste o stôl ako sudcovským kladivom, raz a navždy skoncovala so šikanou?
Avšak, jej sa zatiaľ nik nedotkol. Vždy keď vstúpi, oči visiace na nej akoby bola iným stvorením než obyčajným dievčaťom na tejto Zemi. V mysli jej blyslo, či sa náhodou oni neboja práve jej - osloviť alebo sa len opýtať bežnú ,,klišé" otázku:,,Ako sa máš?" Na hodinách nesústredená na učebnú látku kútikom svojho mačacieho oka bedlivo pozoruje pohľady ostatných, na ktorých zo svojej polohy dovidí. Sedí v tretej lavici pri okne, takže má rozhľad na dvojčatá Zoe a Chloe Ironwoodové a ich mrzuté, či skôr závistlivo pokrivené ústa, keď sa obrátia smerom k nej.
Potom tu bol Andrew Broderick, úplne najobyčajný chalan a tak trocha šprt. Jeho úsmev možno definovať ako úškľabok postihnuté nevinného dieťaťa, ktorému sa páči symfónia Arrival of the Birds od The Cinematic Orchestra vyvolávajúca v ňom nezabudnuteľné pocity a možno i prežité spomienky zaslané a uložené do útrob vlastného vesmíru. Črty jeho tváre sa dosť podobajú na herca Eddieho Redmayna vo filme ,,Teória všetkého".
Elysia si rada vytvára obrazy na základe prvých dojmov a posudzuje tváre ľudí, ktorých stretne. Porovnáva ich ako nejaká genetická prieskumníčka. A táto bádateľ ská hra ju posúva za hranice jej reálnej fantázie, žeby niektorí herci a iní slávni ľudia mali svojho vzdialeného príbuzného - vraví sa že všetci ľudia na svete majú spoločných predkov Adama a Evu - pre ňu však aj tak ostáva otázne, či verí v Bibliu... Alebo ide len o náhodu a v živote je ich dosť. Veľa dobrých, veľa zlých. Len či nehoda týkajúca sa jej matky bola skutočne iba zlá náhoda...
Etu Begay, sediaci za Elysiou, ktorého by ona najradšej posadila na miesto Logana rozvaľujúceho sa v strednom rade a hneď vedľa nej po jej pravici... Logan Blackhorn, nedosiahnuteľný frajer obliehaný pipkami v minisukniach, toho úlisného hada, ktorý už dva razy prepadol do nižšieho ročníka by radšej neposadila...ale rovno vyšmarila za dvere. Zdá sa, že mu padla do oka, pretože ním dosť často mrká... alebo má len niečo s očami - sú červené ako angorák. Zrejme zapálený slzný kanálik a podobne... Inak vonkoncom ju nezaujímal. Nebol pre ňu ten citlivý, nežný typ skôr naopak pôsobil ako veľký bitkár, ktorý si chráni svoje teritórium. Už len jeho úsmev ju mrazil. Presne taký, akým sa smial ten neznámy z jej sna. Mimozemský zlý tvor pochádzajúci nevedno, z ktorej galaxie, no vycítla v ňom hrozbu. Akoby s ňou chcel robiť tie veci, na ktoré sa ani neodváži pomyslieť. Dospelácke. Previnilé a nehanebné v ich veku. Ako môže existovať a chodiť po svete niekto ako on... a jeho hnilé srdce...čím bude starší, pleseň sa rozrastie, až ho nakoniec sama zabije. Taktiež ju napína z jeho arómy kolínskej zmiešanej s jeho telesným pachom a cigaretový dych cítiť z neho i na míle. Jeho nechutne vyzerajúce slizké vlasy sú od tony gélu stvrdnuté ako jeho stoporené ,,péro".
Raz jej únavou poklesla ťažká hlava (plná myšlienok) a nechtiac videla v rozkročme Loganove prirodzenie nadvihujúce sa, akoby chcelo z jeho maskáčových nohavíc postaviť pomyselný necudný stan pre dvoch. Oči šelmy sa zrazu zmenila na kukadlá malej filipínskej opičky zvanej okáľ. Stali sa pestrým lákadlom sexuálnej príťažlivosti pre opačné pohlavie. Prezrádzali ju a v tej pre ňu (ne)lichotivej chvíli si pripadala ako ľahká korisť. Pozrela sa mu do tváre, či sa s ňou jej myseľ len nezahráva. On na ňu opäť zažmurkal a jazykom si prešiel po svojich perách a kývnutím hlavy jej dal jasnú odpoveď - áno, ty Elysia... Bŕ, odporný úchyl! Striasla sa a odvrátila zrak smerom k oknu. Z hadieho úsmevu sa jeho pery zošpúlili a počuľa za sebou už len, ten nepríjemný zvuk mľasknutia, z ktorého sa jej chcelo zvracať.
Rozmýšľala, že si zaobstará slzný sprej - repelent na úchylov. Bude sa potom cítim aspoň trochu chránená, keď ho bude mať zakúpený a pri sebe, keby si náhodou ešte viac začal dovoľovať.
Cítila nepokoj a vnútorne sa triasla nad... aby sa upokojila myseľ jej presedlala na tému blízku jej srdcu. Tešila sa na koniec vyučovania, aby sa mohla stretnúť s Etuom v lese, kde ako dúfa, sa vyhnú zvedavým očiam. A v súkromí otvoria kurz výroby lapačov snov. Predstavovala si ako sa jeho jemné ruky dotýkajú tých jej a pomáhajú pri prepletaní a viazaní ,,bavlnených pút" ich detskej mlčanlivej...lásky... Vzájomné pohľady signalizujú prepojenie vĺn medzi nimi, čo zaregistrovala v jeho iskrivých očiach, ale hanbí sa a... a zatiaľ aj tak necháva tomu voľný priebeh, pretože nie je dobré, keď sa človeku hneď splní jeho túžba, a nedajbože, vzápätí o to aj príde. Elysia si chce utajené city prenechať, pokiaľ nepríde ten správny čas a... a zatiaľ budú blízkymi kamarátmi, čo sa spoznávajú a vravia si svoje tajomstvá. Veď v podstate Etu vyzerá z profilu ako dievča, tak si skôr akoby sa mala prerieknuť v návale dlho zadržiavaných citov, bude predstavovať, že je jej kamarátkou...
Buch, Elysia sa preľakla. Zrazu pred jej zrakom sa šklebí červená tvár šarkana, ktorý narazil do skla okna. Halucinácie? Naozaj aj tento lietajúci ,,úlet" na ňu žmurkol a smial sa ako Logan, alebo ako mimozemšťan z nočnej mory?
Burácavý smiech dvojčiat stíchol po napomenutí učiteľkou, ktorá sa pomaly opýtala:,,Elysia, si v poriadku?" Všimla si totiž, že sa trasie ako osika. Zjavne jej nebolo dobre, aj keď jej odpovedala, že jej nič nie je. Pozrela na nástenné hodiny, ktoré ukazovali o desať minút koniec poslednej hodiny. A keďže nikto nevnímal jej výklad, rozhodla sa, že skončí hodinu skôr. Ale ešte predtým napísala na tabuľu piatich autorov a ich diela, ktoré majú za úlohu do konca roka prečítať a napísať stručný obsah a tiež nezabudnúť na hlavnú ideu, a ak sa dá nájsť dôležitý odkaz autorovej správy svetu (autorovho vnútorného prežívania a čo chcel tým dielom zdeliť ďalším generáciám).

NIE JE ŽIADNA ŠIFRA

2. listopadu 2018 v 23:25 | Nika |  ZO SVETA HUDBY
Je to už dlho, čo som nepočula túto pieseň. Ale pri tejto téme týždňa som si akosi na ňu spomenula...

Keby som sa tak odosobnila v práci a usmievala sa na každého zákazníka, by bola osobná výhra pre mňa.
Roľničky za dverami hrkajú a ľudia sa valia do obchodov, samozrejme, návaly každý víkend, vianočný tovar dorazil v októbri, zamestnancov málo a tí, čo robia sa idú potrhať pri 12-stke... To je nemenná realita. Doma sa nestíha ani upratovať, čo sme zmorení - no aspoň, že odmeny to kompenzujú.

Nech sa páči, MODUS - ÚSMEV



úsmev nie je žiadna šifra
je to malá výhra líc
úsmev skús ho ďalej prihrať
oblúčikom do ulíc

úsmev
ten vždy do troch ráta
jamky do líc fúkne ti
úsmev
v čiapke kamaráta
pehavo sem priletí

úsmev, úsmev
to je šanca premenená
úsmev, úsmev
detské líca červené má, červené má

úsmev
vie ho každé dieťa
k nemu dovedie ťa hneď
úsmev
ten si voľne lieta
v detských tvárach naspamäť

úsmev,
lahučko sa šíri
poštou dievčat chlapcov líc
úsmev
nezbedný a číry
leť si z ulíc do ulíc

úsmev, úsmev
to je šanca premenená
úsmev, úsmev
detské líca červené má, červené má

nánana ...

úsmev, úsmev
to je šanca premenená
úsmev, úsmev
detské líca červené má, červené má

úsmev
vie ho každé dieťa
k nemu dovedie ťa hneď
úsmev
ten si voľne lieta
v detských tvárach naspamäť

úsmev,
lahučko sa šíri
poštou dievčat chlapcov líc
úsmev
nezbedný a číry
leť si z ulíc do ulíc

nánana ...
 


,,PAMÄTNÍK NA VYBALENIE"

24. října 2018 v 5:51 | Nika |  SKUTOČNOSŤ MOROU - NOVELA
5. časť



S plačom utekajúca Elysia zakopla a našťastie pristála na zemi pred ostrým rohom stola. Len o kúsoček a mohla by sa vážne zraniť. ,,Čo to tu robí?" Bola si istá, že vybalila všetky krabice... až na jedinú, na ktorú nechcene zabudla. Okrem vlastného trápenia mala starosť i o otca, ktorý nikdy nehral na klavíry tak ako teraz. Niečo ho zožieralo, nejaké tajomstvo, o ktoré sa s nikým a ani s ňou nechcel podeliť. Prsty mu preskakovali z klávesy na klávesu až tak, že by obdivujúci človek dlho pozerajúci sa na tú parádu - ,,rýchlosti blesku" - mohol dostať epileptický záchvat.

Zadívala sa na prevrátenú škatuľu, ktorá si vyslovene žiadala, aby ju konečne niekto otvoril a odhalil, čo skrýva. Utrela si slzy rukávom. Rozmazanosť videnia sa stratila a teraz už zmenšené veci naokolo získali späť svoju podobu ostrých obrysov. Všimla si nožík na listy, ktorý ostal sám ležať na starožitnom stole. Bez dopisu. Nie v pracovni na mieste, ale tu v obývacej miestnosti. Zobrala ho a rozrezala ním lepiacu pásku. Preplnený ,,pamätník spomienok" povolil svoje ,,krídla" a cez škáru uvidela jej okná do duše. Hľadeli na ňu, akoby živé a nestarnúce oči plné iskričiek. Pomaly roztvorila a zaleskla sa v striebornom kvetinovom ráme fotka z dovolenky na Maledivách, kde všetci vyzerali šťastne, jej pripomenula... Och, mami. V tom momente by dala všetko za to, aby tu bola, alebo aby sa presunula v čase a zariadila veci inak ako sa, bohužiaľ, stali. A čo sa udialo sa už nikdy neodstane. Slzy sa jej znova vtisli do červených očí. Tá slaná príchuť života. Ešte nikdy predtým ju tak neštípali ako teraz. Snažila sa upokojiť, ale spomienky sú prisilné. Radšej zatvorila oči a v duchu chlácholila svoje prúdy myšlienok. Neuróny ako rieka rozbúrené, či sršiaci roj včiel, ktoré bodajú priamo do srdca...
Neznášala ten pocit. Vinila sa, že tomu nezabránila. A keby šli obe spolu, ako mali pôvodne na pláne, vážne, nemusela sa prihodiť tá nešťastná udalosť.

Po dvoch hodinách presedených na tvrdej studenej podlahe a s tichým plačom, ktorý ju uspával, vstala. Pomaly sa pozviechala zo strnulosti a zašla do kúpeľne opláchnuť si rozhorúčenú tvár. Nesmie ma v tomto stave vidieť, pomyslela si a odniesla si ,,pamätník" do svojej podkrovnej izby. Uzimené telo si šuchla do spacáku a opäť nazrela do krabice s večnými pokladmi úmorného stesku.
Vraví sa, že čas všetko zhojí, ale Elysia nebola o tom moc presvedčená, že v jej prípade smútok nahradí ,,nový život". V jej ponímaní bol len akousi fraškou - tragikomédiou - aby zabudla na minulosť a začala odzačiatku. Aký to má zmysel? A hlavne tieto maličkosti vzbudzujúce spomienky mali pre ňu zostať navždy nerozbalené a ukryté kdesi v tmavom kúte bývalého domu, kde by ich nikdy viac neobjavila. Prečo to museli brať so sebou? A prečo to musela objaviť práve dnes po tom trápnom fiasku s vodou a namyslenou Patty v škole počas prestávky - akoby toho nebolo málo...
Pod úvodnou fotkou spal album s čiernym koženým obalom. Zas nič veselého. Vedela, čo v ňom je - teda aspoň tušila, pretože fotky z radostných chvíľ bývali chronologicky zasunuté v albumoch, ktoré hrali farbami a neboli ponuré ako pohľad na tento... Radšej ho odložila bokom. Nemá záujem o vytvorenie pomysliteľného portálu pre obrázky z pohrebu, ktoré by otvorením spatrili jej opuchnuté oči. Nie teraz. Zaiste by ju... ešte väčšmi rozrušilo vidieť svoju vlastnú matku nehybnú, meravú v truhle s červenou zamatovou výplňou. Jej umierajúcu krásu v snoch, čo sa ako v zrýchlenom filme rozkladá a červy prevrtávajúce rakvu, aby sa dostali ku telesnej schránke vypustenej duši, Elysii úplne stačilo na výkriky do tmy. Takmer rok budenia sa a zdesená v prepotenom pyžame zamotaná do zhúžvanej periny, akoby ju chcela celú pohltnúť aj s nočnými morami, len aby zadusila jej trápenie.
Ďalším spomienkovým predmetom...zaujímavé...nepamätá si, žeby túto knihu niekedy videla. Je zaistená zámkom. Asi to bude denník. Čí, však? Jej matky, či otca? Nedozvie sa to pokiaľ nenájde kľúč. Šmátra v celom obsahu krabice, ale nič, čo by jej dotykom pripomínalo kľúč nenahmatala. Prevrátila ju hore hlavou a z dna povypadávali už len ligotavé cennosti. Zlatavý ruženec s mega krížom zobrazujúcim utrpenie Ježiša Krista, na ktorom sú osadené postranné červené kamienky lemujúce nesenú ťarchu, na ktorú bol na konci svojej púti pribitý. Krvavé kamienky osadené do zlata (Elysia osobne neznáša tieto prepychové drahé šperky, pretože jej pripomínajú krvavé podmienky a život afrických otrokov hľadajúcich drahokamy). Rubínový set náusníc, náhrdelníku a náramku podobný aký vlastnila bavorská princezná a rakúska cisárovná Sissi. A ešte čosi, čo jej oslepilo zrak. Pootočila mierne hlavu nabok a vo chvíľkových lúčoch slnka, čo sa potmehúdsky škerilo z oblakov, zbadala v strede izby odkotúľaný prsteň s ohromným rudým solitérom uprostred. Nemohla uveriť vlastným očiam. Veď to muselo stáť majland. Odkiaľ by otec zohnal toľko peňazí? Zvláštne...a prečo sa vlastne presťahovali do tohto divného zaprášeného domu a ešte k tomu bez plynovej prípojky? Je menší než predošlý. Otec zaiste skrýval v sebe omnoho väčšie tajomstvá, ako sa na prvý pohľad zdá.
Zodvihla prsteň zo zeme a jeho inklúzie vytvárajúce unikátne znamienko krásy - hviezdny - asterický efekt jej učarovali. Áno, vidí tam 6-cípu vášnivo tancujúcu hviezdu uviaznutú vo vnútri rubína. Nádhera! Nádhera pre bohatých a smrť pre chudých...
Elysiina zvedavosť odteraz hraničila s nepriateľskou zemou. Rozmýšľala akú návnadu by nadhodila svojmu otcovi, aby sa dozvedela pravdu. Totiž niečo jej nesedí v jej prevrátenom živote...nevie síce čo, ale vie zaručene, že niečo nie je v poriadku. A to už dávno predtým ako sa stala... a okolnosti spojené s príbehom o zosnulej matke? Neverí všetkému, čo jej otec povedal. Znie to ako nevyriešená záhada - kde je ,,klub záhad"? Teraz by potrebovala niekoho odvážneho na jej strane, čo by ju podržal, aby neodpadla zo šokujúcej odhalenej pravdy. Niekoho, kto by jej posunul stoličku v tej krutej chvíli. A niekoho, kto by primäl jej otca vyzradiť súžujúce tajnosti do poslednej bodky.
A čo kľúč od denníka? Možno to je tajomná komnata ukrývajúca - dúfa, že nie baziliska (slizkého hada s veľkými žltými očami v ,,Harrym Potterovi" - dôkazy, čo nedovidí pod kožu svojho milovaného otca.

HALUCINÁCIE

18. října 2018 v 14:22 | Nika |  SKUTOČNOSŤ MOROU - NOVELA
3. časť novely

Nepokojné myšlienky sa rozplynuli, ako keď hmlu pretnú slnčné lúče a neskrotné more padnutého závesu sa zmenilo na pokojnú, ale zradnú hlbočinu hltajúcu uvoľnenú tyč sťa stožiar potápajúcej sa lode. ,,Potom to musím spraviť," vravel si sám pre seba. Zo svojho tela zmyl hustú penu, ktorá pečlivo chránila jeho vyšportované rysy, akoby si ich chcela privlastniť podobne ako ona...
Dôkazy jeho pretrvávajúcej nebezpečnej túžby, ktorú musel v polovici svojich spomienok ukončiť, opláchol z kachličiek a tie potom odhalili svoju pravú farbu. Kúpeľňa ladená do zafírovej kontrastovala s bielym umyvadlom, vaňou a zrkadlovou skrinkou ukrývajúcej nevšedné tajomstvá. Všeobecne tmavé timbre pôsobia naňho upokojujúco a zároveň magicky záhadne, čo zlúčilo jeho život za posledné obdobie od smrti...
Oslepujúcu jasnosť farieb, odraz slnka v lesklých predmetoch a neónové svietidlá v obchodoch neznáša a vyvolvajú v ňom pocit, akoby mu chceli vypáliť oči, aby videl len večnú temntou, ktorú si zaslúži za to, čo spravil. Súžené oči si chránil slnečnými okuliarmi. Štýlom nového outfitu by ho okoloidúci mohli zaradiť k agentom z ,,Men in black". Či dráždivá jasnosť ho pálila, a či naopak dážď vonku bubnoval - jenoducho vždy, keď opustil domov, nasadil si ich. Postupom času si jeho zrak privykol na chmúrne zašednuté záhrady, ošumelé a mdlé budovy, potemnenú slnečnú oblohu... Až napokon svetloplachosťou odsúdený...
Posledné mesiace, akoby ho skúšali, čo všetko dokáže zniesť. Už len spätný pohľad do minulosti spustil u Edwarda hrôzu, strach, trápenie a zmätenosť v jeho mozgových závitoch a sám seba sa pýtal, ako to len mohol vydržať.
Tie dusivé dni a falošné tváre večne závistlivé a chorobne túžiace zvrhnúť ho z jeho postu manažéra Rat&Brook Corporation, rozhalili svoju kožu ako v nejakom sci-fi filme a odhalili svoju pravú podobu v príšerných preludoch, ktorými bol Edward prenasledovaný. Našťastie teraz ľudia s ktorými prichádzal do kontaktu a ktorí ho považovali za blázna, sú nedohľadne a momentálne sa snaží o nový začiatok a lepší život preňho i svoju dcéru Elysiu. Proste rázna bodka za všetkým, čo odzačiatku neznášal. Dokonca aj ním samým vytvorený domov, čo mu pripomínal stroskotané kúty vzájomnej blízkosti, ktoré kulminovali do ,,pestrých farieb" BDSM (zo začiatku preňho vzrušujúce, no neskôr čoraz v brutálnejších praktikách, akoby vyživujúcich pre jeho ženu, sa stali neznesiteľnmi), čo postupne znenávidel, ho privádzalo do zúfalého šialenstva. Už viac sa na ňu a na jej nebezpčenú krásu nemohol pozerať, a tak fotky sklopil a obrazy otočil naruby.
S úmyslom presťahovať sa, rozposlal svoje životopisy do iných miest a čakal, kde sa mu ozvú s nádejou, že sa dohodne na termíne nástupu kvôli delikátnym záležitostiam, ktoré nechcel rozoberať. Jeho počínaním by si nejeden z nevraživcov pomyslel, že za nehodou je v skutočnosti vražda a on uniká spravodlivosti. Dokonale skrýval svoje činy pod zásterou neblahého žiaľu, ktorý spôsobil prevratnú zmenu v jeho správaní. Nastal chaos v jeho tele. Zrazu sa nedokázal na nič sústrediť. V hlave otáznik a v srdci výkričník, čo bije na poplach. Preto raz dopoludnia navštívil dr. Wayna D., uznávaného psychológa a autora kníh o citlivých témach našeho vnútorného sveta ovplyvňujúceho vonkajšie prostredie. Doktor mu radil zúčastniť sa viacerých sedení, ale Edward trval na tom, že nemá dosť času, práce vyše hlavy a objasňoval mu situáciu, že čo najskôr potrebuje nejaké lieky na utlmenie svojich desivých predstáv. Vopred si premyslel svoj príbeh a odpovede na prípadné otázky, a tiež gestá pred zrkadlom, aby ho, nedajbože, niečím nezaskočil a nevyviedol z miery. Musel sa ovládať ako len mohol. A dúfal, že sa jeho choré bunky neprebudia zrovna pri sedení s doktorom a že sa z pána dr. Wayna nevykľuje dáka obluda. Našťastie sa tak nestalo. A vďaka svojím presvedčivým schopnostiam dostal, zatiaľ, len jedny tabletky, ktoré by mu mali pomôcť v boji proti tým príšerám.
Nevedel sa dočkať, kedy sa oslobodí od tejto žumpy, kde červíky požierajú pohodené zvyšky tejto ,,hnojovicovej lagúny" - upadajúcej spoločnosti, ktorá namiesto úžitku vylučuje plnú nádrž exkrementov... Zo začiatku viedol firmu Thomas Brook - skvelý kapitán, ale po tom, čo ho zaklial osud a uvrhol ho ,,živého do dlhého spánku", z ktorého všetci blízky okrem jeho manželky dúfajú, že sa preberie. Ešte ani neotrčil kopytá, keď sa ako veľká voda dovalila a zasadla na jeho miesto vlastná manželka Raluca Oana Ratescu (snedá a vďaka rodičom majetná kráska zo Ženevy, ktorej korene však siahali do Rumunska) a prosperujúca firma z ocele sa ako Titanic začala pomaly potápať. Videla svoju príležitosť stať sa riaditeľkou, ktorá plne zastáva funckiu vo vedení a nechodí už len príležitostne ako tichá konateľka v zácviku na rokovania. Myslela si, že jej každý bude dzobkať z rúk, ale mýlila sa. Finančný riaditeľ tušil, že nebude prínosom. Kam sa podel potenciál? Bezhlavo sa vrhá do neprebádaných častí gigantického oceána a uzatvára nezmyselné zmluvy s pochybnými spoločnosťami. Márne sa pokúša vypestovať plody, keď ona ako včelia kráľovná rozkazuje svojim robotniciam opeľovať nevábnu rafléziu1. Nemá správny tip, a okrem toho si nedá poradiť od skúsených manažérskych ,,veľrýb". Samozrejme, že pre jej nedostačujúce skúsenosti s riadením podniku zisky začali klesať.
Možno ju opísať i ako odpornú pavúčicu so štyrmi pármi vačkových tuhočiernych očí, s bucľatým zadkom a s chlpatými nohami, ktoré si nestačí depilovať ako jej rýchlo rastú. Či vari, nemá čas si ich oholiť pre prácu akú momentálne zastáva? Jendo je isté, že táto ,,skoro vdova" s výstražne vytŕčajúcimi chelicerami 2 v úmysle zastrašiť tých, čo sa chystajú ukradnúť jej podiel a najvyššie postavenie. Nejde o prestíž, ale o moc a bohatstvo a tiež priživujúce sa pijavice, ktoré túžia vyciciavať fondy.

Edward vedel, že už viac potláčané vzťahy kolegov v tejto zapáchajúcej atmosfére nevydržia a čoskoro vybuchnú ako časovaná bomba. Zo začiatku ignoroval všetky prejavy nesympatie zo strany kolegov uviaznutých v šírom oceáne plávajúcich na malej loďke, ktorí túžili po moci, a krôčik po krôčiku sa niektorí z nich približovali svojmu cieľu. Nepriatelia sa spolčili a vytvorili ,,krysiu rodinku" a dlho špekulovali nad plánom, ktorý by zmanipuloval vyššie vedenie a zastrel by ich nekalé úmysly. Žiadne žalovanie a donášanie pani riaditeľke ako malé deti, ale výpočítavá hra dospelých postupne poštvať každého proti nemu.
Neskôr si Edward všimol, že niečo nie je v poriadku v jeho počítači. Nadobudol dojem, že sa mu v ňom niekto zámerne hrabal a chcel vyšpárať dôležité, citlivé informácie. Nedal si pozor a s podozrením vyšiel na svetlo. Zavolal si piatich kolegov, o kotrých si myslel, žeby mohli byť za tým a nepriamo sa ich vypytoval. Tí však záporne krútili hlavou a v duchu skonštatovali, že zrejme trpí paranojou.
Tichý konšpirátori sa nemuseli zvlášť namáhať, pretože pod tlakom Edwardovi začalo ,,žblnkať na maják" a čakali, kedy sám spraví nejakú neodpustiteľnú chybu a vykopnú ho ako prašivého psa na ulicu. Tak sa i napokon stalo, ale našťastie preňho mala riaditeľka slabosť, pretože vždy sa správal v jej prítomnosti korektne, zatiaľ čo druhí si nedávali servítku pred ústa. Padla dohoda v prospech Edwarda, ktorý si sám napísal zmluvu o rozviazaní pracovného pomeru a položil jej ju na stôl vo chvíli, keď mu chcela zdeliť to isté.
Aj keď napriek tomu, že vo svojej práci pokulhával ako starý človek, čo si ľahko vyvrtne členok, bol rád, že pristála na jeho podmienky odchodu. Všetko prebehlo v tajnosti.

Posledný týždeň v práci: nahromadené papiere ako veža v Pizze, ktorá sa chystá čochvíľa spadnúť; na stole zaschnutý krúžok od pohára s kávou, ktorý pripomíná nekonečný cyklus byrokratizmu - tak nepružné pre pokročilú dobu; retiazka zo spiniek pospájaná ako názorná vysvetlivka zložitého života - pri tom rozpamätal na oskarovú drámu ,,Liek pre Lorenza", a na spinkovú časť filmu. Chcel sa vcítiť do role starostlivého otca, ktorý nikdy neštudoval medicínu, a i napriek tomu všemožnými prostriedkami a s vytrvalou odhodlanosťou zachrániť svojho jediného syna. Teraz je len na ňom postarať sa o svoju dcéru a zabezpečiť im obom šťastie a pokoj, aký si zaslúžia.
Najradšej by to tu hneď celé podpálil a odišiel už dávno, ale čaká na dôležitý email, ktorý rozhodne o ďalšej etape ich života. Takisto aj mosty so ,,spolupracovníkmi", ktorí ho špehujú ako neodbytný vyšetrovatelia vraždy. V každej z tých ľstivých tvári zračil znetvorený obličaj koronera, ktorý si nedal pokoja a často neohlásený vyhľadal Edwarda, aby s ním, hádam, už po stý raz prebral tú istú chúľostivú tému, ktorá sa pretransformovala do jeho snov ako nočná mora. To všetko mu už úplne prerastalo cez hlavu a vidiny sa stávali čoraz hrôzostrašnejšími - napr. Eleonor, sekretárka, bola mámorom tisícročnej múmie s vyliezajúcimi skarabeusmi z úst, z diery v hrudníku a z očí vykúkali ich odpudzujúce hlavičky, ktoré ho prevŕtavali ,,jej nepríjemným pohľadom". Dokonca cítil aj jej páchnuce pozostatky mŕtveho srdca spod balzamovacieho obväzu. Vyhýbal sa jej kontaktu ako mohol, ale raz ho zastavila a narovinu sa ho opýtala:,,Pán Cramer, správate sa ku mne akoby som bola malomocná a šírila mor."
,,Nie, Eleanor, len...len...ako to povedať. Veď viete, že mi predčasom zomrela žena a..."
,,A vy si vari, myslíte, že vám nadbieham, a preto sa mi radšej vyhýbate?" Tá trúfalosť, čo z nej sršala ako osa, ktorá ho chce bodnúť do jeho najzraniteľnejšieho miesta. Vrhol na ňu neúprosný pohľad a ráznejším tónom pokračoval bez toho, aby sa nechal ňou vyrušiť:,,A nevyzerá to tak? Pozrite sa na váš koketný výstrih a krátku sukňu. Nechápem ako vás mohli zamestnať. Ste špatne vybraným symbolom prezentácie tejto spoločnosti už od začiatku pri vítaní klientov. Mal som vás vyhodiť už dávno, ale nespravil som to kvôli vášmu priateľstvu s mojou ženou. Ale teraz mi už nič nebráni tomu spraviť to."
,,Pane, to ako sa obliekam je moja vec. Nemyslím, že by som vybočovala z predpísanej etikety, a celkovo, čo sa týka mojej osobnosti, môžem povedať, že som tým najlepším reprezentatívnym fragmentom, a teda dôležitou súčasťou tejto spoločnosti už 15 rokov od jej vzniku."
,,To vážne? Nezdá sa vám, že vaše správanie je prehnané a ničím neprispievate k dobrému ,,know how". Ste nesmierne excentrická a nehoráznosť sama už len pri prvej hláske vášho ,,váženého slova". Zamyslite sa ešte predtým, než niečo vyrieknetne."
,,Vaše rady ,,nad zlato" si môžete strčiť. A ak ste si nestihli všimnúť, no len sa pozrite..." ukázala mu snubný prsteň, ktorý dostala od 75-ročného ,,magnáta hotelového priemyslu", ktorého čoskoro budú obžierať červíky - pravda, pokiaľ sa nedá spopolniť. ,,Nikdy by som sa neopovážila znesvätiť pamiatku mojej drahej priateľky a žiaľbohu, vašej ženy. Neviem, čo na vás okrem dokonalého tela, ktoré má veľa mužov vypracovaných, videla. Priznávam, že možno bol váš šarm spočiatku neodolateľný, ale keď sa na vás teraz pozriem, pominul ako plameň dohoretej sviečky."
Prevrátil oči nad touto zlatokopkou, ,,namyslená sliepka," poznamenal pri otočke a chcel ukončiť túto nezmyselnú a vyčerpávajúcu konverzáciu, keď vtom... Dovolila si ho schytiť za rameno a znova udrieť svojím uštipačným tónom, ale on ju zrazil na kolená a odhodil späť na jej pieskovisko. Otočil sa k nej s blčiacou nenávisťou a jeho nahnevaný ľudský výraz vystriedal diaboľský úškľabok a s pohŕdaním v posledných pohrozujúcich slovách jej zasadil dýku do chrbta:,,Vieš, dlho to nepotrvá a tvoja terajšia krása opadne ako posledný ľupeň vyschnutého kvetu. Prezraď mi koho ďalšieho máš na zozname? Koho si potom budeš omotávať okolo prsta, keď ti náhodou tvoj starý v testamente nič neodkáže? A jasným dôvodom bude, že sa nejakým nedopatrením dopočuje o tvojej minulosti...tak sa netvár akoby si bola nad vecou!"
,,Nič nezmôžete, nemáte dôkazy," oplácala mu akoby ju to ani nevyviedlo z miery.
,,Eleanor, vidím, že nemáš žiadne zábrany pustiť sa do čohokoľvek. Takisto ako Annie. A možno práve ty si ju naučila byť tým zhýralým zvieraťom, akým bola...netvár sa, že nevieš, o čom vravím."
,,Annie bola dokonalá po všetkých stránkach, ako si ju môžeš vôbec vziať do svojej nevymáchanej huby..."
,,Pravda, ale len do istej chvíle."
,,Čože? Čo máte na mysli?"
,,Nezahrávaj sa so mnou, ty promiskuitná mrcha! Len si poslúž a bonzni ma, ale vec, že tým vyjde aj tvoje tajomstvo napovrch a všetci kolegovia a priatelia ťa odvrhnú." Nemo naň civela s nevyslovenou otázkou, na ktorú dostala hneď aj odpoveď, keď sa pozrela na video so stíšeným zvukom uložené v jeho mobile.
,,Ona si nás nahrávala a... ako...veď to malo byť len naše tajomstvo! Sama vám to poslala?" S rukou na ústach dostala strach, že sa to prevalí, a ako pokazený gramofón opakovala len ,,to nemôže byť pravda...."
,,Nie, zo zaujímavosti som prevetral jej mobil. Neskutočne sa mi brýdiš, a už viac nezapáraj, lebo inak sa ti to celé vypomstí."
Zrudla ako zaparený zadok paviána. Rýchlo sa zvrtla na opätku a div, že sa pritom nepošmykla, zutekala na toaletu - do svojej ,,tajomnej ženskej komnaty", aby sa upokojila. ,,Prepálim ťa pohľadom, ty odporná drzá voš."

Ďalším otravným ,,pánom na holenie" bol Gregory Sams, ,,informátor, donášač" a tučný šváb s dlhými hmýriacimi sa tykadlami pripomínajúcimi rádiové antény, čo sa snažia zachytiť každý signál aj v tých naodľahlejších kútoch sveta. Edward sa nemohol naňho dlho dívať. Vyzeral tak komicky, že sa ani napiť nemohol, čo by hneď lahodný tekutý obsah vyprskol na oproti sediaceho chrobáka. Radšej si zaboril hlavu do košele. Pritom si spomenul na poviedku od F. Kafku - Premena a na prudérnu učiteľku literatúry, ktorú raz na hodine vytočil a odvtedy zistil, že človek nie je tým za koho sa vydáva. Zasadnutá a prísna v skutočnosti s kázaním o slušných mravoch a o tom, že keď žiaci ,,zaspia na vavrínoch", pritvrdí až sa im bude z ,,kečky pariť". A teraz doňho hustí obrovský šváb americký s kontrabasovým hlasom koronera Alfreda Steiga - prezývaného tiež ,,akčný Al" pre jeho jazvu na tvári. Gregory Sams, kolega z druhej brandže a obchodný zástupca firmy J&Q, s chrčaním akoby chytal zlý kontakt, práve došla trpezlivosť:,,Edward, znormalizujte sa a správajte sa ako dospelý muž! Čo sa toľko ukrývate predo mnou, ste opitý, či čo?" Edward vykukol zo svojho ,,panciera" a ako korytnačka pomaly vystrčil von vlhkú hlavu. Sams nevidel známky, že by prítomný ,,pacient" zrelý na psychiatriu užil nejaké ópium alebo inú návykovú látku. Všimol si, že farbu pokožky má prirodzenú bez dákych škvŕn a akné a pod. Pot z neho stekal, ale tento fakt pripisoval pokazenej klimatizácií, neprievzdušnému oblečeniu a augustovým horúčavám vonku. Bielka očí takisto bez podozrenia. Akurát ho trápi len jeho výbuch smiechu. Sams vytiahol zo svojho saka zrkadielko a obzrel si tvár. Nič nezvyčajné v ňom nevidel. Prehrabol si vlasy a vidinové tykadlá sa ohli dozadu, našponované ako luk a potom vystrelili dopredu ako udica rybára a čakal, kým sa rybka chytí... Ryba ako Edward sa slova nechytil a držiac sa za brucho takmer nevládal sa už ani rehotať a slzy mu z kútikov vytryskli. Chudák chrobák Sams, už sa nevládal prizerať na ten cirkus. Vôbec nerozumel tomu, čo sa deje. Nechcel už viac strácať čas s niekým, kto ho nepočúva. Nemohol vystáť a výhražne ho napomenul. Edwardovi to bolo aj tak šuma fuk, pretože odchod bol dávno zaručený a dohodnutý a tak, čo mu z posledných síl stačil v rýchlosti povedať, pokým mu vystačí vzduch v pľúcach. ,,Viem, že v skutočnosti nie ste informátorom. Už ma nebaví to vaše večné bľabotanie o fúzií, sú to čisté nezmysly. Spojením nespasíte ani vašu spoločnosť, ani seba a už vôbec nie Rat&Brook Corporation. A ak nechcete, aby som vám tu namieste odsekol hlavu a presvedčil sa, že šváby dokážu žiť aj týždeň bez nej, tak už radšej vypadnite!"
Samsa to dorazilo, ale nevzdával sa: ,,Tak po prvé nemienim ani jednu z firiem stiahnuť na dno a po druhé zatlačili ste na zlú výhybku a ocitli na zlej koľaji. Teraz vážne! Ak, nechcete spolupracovať, povedzte to rovno a nie takto, že sa ošívate a robíte si žarty zo mňa a zo seba blázna...či vari, nie ste pri zmysloch?!"
,,Pozorne ma počúvajte! Som pri plnom vedomí ako nikdy v živote a vravím vám, že zlúčenie firiem napripadá do úvahy. Niečo som si overil a potvrdilo sa mi to. Hlavne pri poslednom ,,vyžieraní" spoločnosti Alma, LLC3, v ktorej ste zmanipulovali vlastníkov, dostali sa do vedenia a za pôsobenia vašej vlády sa premenila na akciovku s tzv. ,,výhodami" nie však pre ostatných ako sa časom ukázalo. Zasiahli ste v pravom momente, kedy podnikateľ John Nordsteen chcel ukončiť podnikanie a staviť na ,,bieleho koňa4", ale vy ste prišli so zaujímavejším návrhom, ako si získať jeho pozornosť a využiť ho. Navarenú horúcu kašu ste zhltli, akoby nič a i zvyšky dôkladne vylízali z dna taniera, že Nordsteenovi neostalo nič. Vaše obžerstvo nepozná hraníc! A aj teraz ste si zabudli zobrať brindáčik a rozhadzujete mi tu špinu na zem!"
,,Ako sa opovažujete takto so mnou rozprávať?!"
,,PSST, obaja vieme ako pokračoval ten príbeh. Mohol by som o tom napísať super román, ale je to nadlho a nemám chuť sa s vami ďalej zapodievať. Samozrejme, disponujem dostatočne hodnovernými dôkazmi, ktoré zaručene obstoja na súde."
,,Vydierate ma? To by som nerobil. JA zas disponujem mocou a viete si predstaviť, aké dokáže robiť divy vplyv. Môžem sa postarať o to, že skončíte ešte horšie než bezdomovec."
,,Ale len, ak sa dostanete z väzenia a to tak ľaho nepôjde, keď prídete o všetko."
,,Nezahrávajte sa s osudom!"
,,Môj kontakt je ešte mocnejší než šváb zalezený v zemi, ktorý prežil dinosaurov. Evolúcia sa pohla ďalej, a zatiaľ čo ste viac a viac škrečkovali do preplnených vačkov, iní snovali plány ako sa zbaviť finančných podvodníkov. Nakoniec vám neostane nič - ani kosti z koristi a budete hladovať ako ľudia v Afrike."
,,Silné slová a vymyslené dôkazy ma nezastrašia."
,,Najal som si služby výnimočnej osoby, ktorá sa dostane všade, kam jej prikážem."
,,Blafujete!"
,,Možno áno a možno nie. Takže, ak si chcete zachrániť svoju kožu, stiahnite svoje odporné paprče, odleťte čo najďalej, ako sa len dá a nechajte si zájsť chuť...!" Postrčil mu vierohodné kópie dôkazov a čakal, že sa konečne spakuje preč. ,,Minulosť vás dostane! ,,Chybička se vloudila"a...už nie ste najmladším. Prihliadam na to a dávam vám na výber. Buď budete pokračovať v tejto nezmyselnej hre, v ktorej prehráte, pretože eso držím ja, alebo to raz a navždy ukončíme. Všetko sa skartuje a ,,s čistým svedomím" budeme mať obaja pokoj.
,,Dobre teda, dostali ste ma. Myslel som si, že dokážem poraziť všetky hradby, ale máte silné vojsko a zunovalo ma toľké obliehanie bez výsledkov."
Edward už len s víťazným pohľadom dodal:,,Veľa šťastia v ďalšom love.Do(ne)videnia!"
Sams rýchlo a bez slova zaliezol späť do svojej ,,garáže" odkiaľ vyliezol.
Prečo vlastne Edwardovi záležalo v tomto vyjednávaní o to, aby firma nespadla do rúk ničomníka, keď odchádzal z nej? Jednoducho mu bolo ľúto Sebastiana Moona, vyžmýkanej dážďovky, ktorá živí tucet detí a za päť rokov splatila polovicu úveru na bývanie v nevábnej štvrti. Nehcel, aby ho Sams pridal na zoznam výpovedí len pre jeho nižší pôvod. Taký škrt by bol neodpustiteľný... tak ako v inej firme, aby sa ešte viac nabažil.
Jedine Sebastian, rozumný a čestný a človek, ku ktorým sa v tomto obludáriu nedostane motivácie a ocenenia za dlhoročnú a psychicky namáhavú prácu, akú vykonáva. Zaslúžil by si vyšší plat, ale to nespadá do Edwardovej kompetencie. Maximálne mu môže popriať veľa šťastia v tomto i budúcom živote. Zaujímavosťou je, že drzá voš, čo nič užitočné nerobí a fintí sa na rande, má vyšší plat než otec dvanástich detí s úverom na krku. Kam sa podela spravodlivosť?

Posledný deň v ,,Monsterlande": Prebehol lážo-plážo zavretý v kancelárií s pusteným rádiom. Jediným rušivým elementom pri meditácií bolo vtrhnutie upratovačky, megamodlivky so špicatými okuliarmi, ktoré zväčšovali jej infernálne4 oči a s niekoľkými ružencami na krku, ktoré jej skôr zavadzali a omotávali sa na mop, než pomáhali v bežnom živote. V duchu sa za ňu pomodlil. Aj táto bytosť s neomalenými spôsobmi mu prirástla ku srdcu.
Zašiel do kuchynky si spraviť svoje posledné cappuccino, keď vtom začul spoza chrbta niečí hlas. Otočil sa a keby sa nepohla vpred štíhla pakobylka z kúta miestnosti, pomyslel by si, že už trpí aj sluchovými halucináciami.
,,Odkedy ma nezdravíš?"
Edward sa mierne pousmial:,,Prepáč, nevšimol som si ťa. Ty si ešte tu? Zvyčajne končíš už od dvanástej. Máš super schopnosť, ktorú by som i ja rád prijal. Tak dokonale vieš splynúť s okolím....najmä s tamtým umelým stromom v rohu." Špionátorský konárik sa nechápavo naňho pozeral.
,,Nechaj tak, rád som si stebou ,,pokecal", a zmizol mu z dohľadu ako najrýchlejšie vedel nesúc si pritom horúcu šálku. Obzrel sa, či náhodou nejde za ním. Pred ním mu však skrížil cestu starý slimák. A keby nedupol včas na svoje brzdy, iste by nezabránil ošklivej zrážke a obareniu. Neodpustil si utrúsiť poznámku tomuto antipatickému dedulovi:,,Ach, keby tak dopravná polícia pokutovala zdržiavanie na cestách, niekto by sa tu nedoplatil. Alebo v lepšom prípade by mu odobrali vodičský preukaz."
Starček ťahajúci naštrbenú ulitu ako schátraný storočný domček mu odpovedal:,,Pani riaditeľka ako predo mnou jediným nemá tajnosti. Som rád, že sa vidíme naposledy." Všetky prítomné potvorky zväčšeného mikrokosmu (Sandy, obria stonožka s najrýchejším prstokladom, zrazu prestala klepkať do klávesnice; Nora s mihalnicami ako Elizabeth Taylor a chiméra5 nočnej mory s dlhými hrebeňovitými tykadlami si prestala pilníkovať pazúriky pri facebooku; Mason, bzučiaca mäsiarka a uštipačný ako oväd; Lucas, športovec so silnými nohami v podobe blchy, v pomykove vyskočil z kresla) zdvihli hlavy od monitorov a dívali sa smerom na nich. Edward sa všetkým poklonil a so sarkazmom sa poďakoval publiku za ,,spoluprácu" a na záver dodal:,,Ó, som nesmierne poctený, že ste si to až doteraz nechali pre seba," odvrátil zrak od slizkého a zvráskaveného tvora a položil nedopitú šálku na stôl zírajúcej tehotnej slečne Sophie a lá halucinácia priadka morušová, čo si potajme pod stolom háčkovala ružovú čiapočku, ,,pred odchodom mám už len poslednú prosbu. Sandy, mohla by si sa, prosím, postaviť?"
,,Prečo?"
,,Keď budeš vo zvislej a nepokrčenej polohe, lepšie sa môžem utvrdiť v počte tvojich nôh."
,,Edward, ty si blázon!"
,,Dovolíš mi ich zrátať?"
,,Čo chceš naráť, veď ich mám dve ako každý?!"
,,Nie, máš ich viac."
,,To má byť nejaký úbohý tvoj vtip?"
,,Tak dovolíš mi to?"
,,Okej, netuším, čo to má celé znamenať, ale poslúž si," postavila sa, čo nik od nej nečakal, ale urobila tak z dôvodu, aby sa ho ako doterného hmyzu zbavila.
,,Haha, prestaň!"
,,Nehýb sa, prosím! Už to bude."
,,Nemusíš ma pri tom štekliť! Dá sa zrátať aj očami."
,,Dobre, len už postoj, konečne!" Prestal prstom rátať jej vo vzduchu utekajúce šteklivé nožičky a zbežne zrakom spočítal, aby sa utvrdil. Napokon dodal:,,Okej, hotovo!"
,,No a?"
,,Ak budeš poslúchať, dostaneš pod stromček sto kusov ponožiek a možno i sprej na nohy."
,,Presne ako som predpokladala. Úbohé ako ty sám. Choď už radšej preč!"
,,Ako si želáte... Adios všetkým pijaviciam, chrobákom a inej hávedi! Yes, konečne som voľný!" Odišiel skôr ako ho stihol niekto po ceste k východu budovy zadržať zvedavými otázkami...


KONIEC CHROBÁKOM! KONIEC PRÍŠERÁM! KONIEC ODPORNÝM PREDSTAVÁM! KONIEC VŠETKÉMU ZLÉMU!


Raflézia1 - tropická parazitiká rastlina, ktorá svojou zapáchajúcou ,,vôňou" vábi akurát tak muchy
Chelicery 2 - u pavúkov dva páry modifikovaných končatín s apikálnym článkom pripomínajúcim ostrý pazúr alebo jedový zub
LLC3 - koncovka amerických firiem znamenajúca akciovú spoločnosť
Biely koň4 - slangové označenie pre nastrčenú osobu, ktorá prepožičiava svoje meno na ekonomickú trestnú činnosť
Chiméra5 - okrem obludy v gréckom bájosloví značí aj prelud; vidina

KÝM SOM...?

11. října 2018 v 20:48 | Nika |  SKUTOČNOSŤ MOROU - NOVELA
Motto:,,Všímajme si hlavne tých, čo sa snažia byť nenápadní a skrývajúce tajomstvá vyplavú napovrch."

*** pokračovanie predošlej témy týždňa z iného uhla pohľadu. ,,Kým som...?" - 2. časť

,,Elysia, to nič...to nič..." Tvár jej jemne zvieral v dlaniach a chlácholil ako každý starostlivý rodič. ,,Aj mne sa občas prisnia zlé veci, ale teraz si v reálnom svete, tak sa nemusíš ničoho báť.
,,Otec, ja...ja..." Slová jej uviazli v hrdle ako veľká hrča nahromadených pocitov za posledný rok a nevedela ako sa má s tým vyrovnať, nie to ešte s otcom sa porozprávať. Na chúlostivé témy sa doposiaľ obracala s prosbou k mame...a i napriek tomu, že má nadovšetko rada svojho otca, sú veci, s ktorými by sa rada podelila len s ňou. Od autonehody jej ostal otec - večne pracovitý a ustaraný ako nikdy predtým, a preto mu nechcela robiť ďalšie starosti.
,,Nemusíš nič vravieť, rozumiem ti. Ak sa necítiš dobre, nemusíš ísť do školy. Ospravedlním ťa pani učiteľke." Minútové ticho za mamu. ,,Viem, je to pre teba veľký nápor. Ja prežívam to isté - ten istý žiaľ, tie isté problémy, čo nám teraz nastali..."
,,Ďakujem ti, tati."
,,Aj ja tebe, El, som tu pre teba" a odišiel do kuchyne. Chcel jej spraviť radosť a prichystať raňajky, aké im robievala jeho žena, ale vedomý si toho, že v tomto malom domčeku nemá plynovú prípojku a bez varenia a dobrého jedla sa nezaobíde a ešte k tomu elektrotechnik, aby vykonal kontrolu elektrickej siete, je dohodnutý až na poobedie. A indukčná doska? Mal v pláne ju zakúpiť, ale pri tom množstve starostí jednoducho zabudol. ,,Ach," samozrejme, žijeme v uponáhľanej dobe. Niet divu potom, ak raz niekde zabudne i vlastnú hlavu... Spomenul si však, že majú sendvičovač a záložný zdroj v automobile so zásuvkou a meničom napätia a ešte USB portom v jednom. Povedal si ,,ok, to zvládnem", aj keď bude vystavený očiam nových susedov, veď čo je na tom podivné, keď sem včera prišli okolo jednej a nestihli sa poriadne zabydliť a niektoré pripojenia zariadení v domácnosti chýbajú. Pritom všetkom zhone potreboval si dať teplé raňajky a kávu na povzbudenie. A skúšať výdobytky novej technológie, čo si minule kúpil ,,Handpresso Auto" - pomocník pri príprave kávy pre všetkých milovníkov tejto pochutiny na cestách.
Fakt je, že občas k dobrému pocitu alebo k zlepšeniu nálady postačí chutný a krásne naservírovaný pokrm (žiadny proviant do batoha alebo šlichta), ale zdravé lahodné stravovanie ako základ každého rána i s prídavkom neodolateľnej vône, čo má v úmysle povzbudiť nás -teda naštartovať náš nový deň -nech vyjdeme s pevnou nohou vpred...
V momentálnom stave si musia byť jeden druhému oporou, a hlavne on musí teraz zastúpiť úlohu svojej zosnulej...
Rýchlo sa obliekol a šiel do obchodu nakúpiť zatiaľ len toľko, koľko spotrebujú, keď im dokonca ani chladnička nefunguje. ,,Akoby som žil v jaskyni," miesto lámp so sviečkami svietiť a po chodbách s baterkou... ,,Ach, veď som všetko zaplatil. Dúfam, že sa to dnes spraví," nervózne si hundral popod nos, akoby ani nevnímal okolie, pričom tým aj tak priťahoval pozornosť práve kečupu dokladajúcej predavačky.
Keď sa vrátil, najskôr si pripravil nakrájanú zeleninu ako prílohu a potom zašiel po starý dobrý toustovač, ktorý položil na malý prenosný stolček roztiahnutý pri aute a zapojil ho. Už po pár minútach rozvoniaval eidam spojený s údenou bravčovou šunkou a nesladené espresso. Tousty zaniesol do kuchyne prikryl ich, aby rýchlo nevychladli. Vonku síce svieti jemné slnko, no akoby sa však hanbilo úplne vykuknúť spoza oblakov a teplota sa nestihla vyšplhať na príjemných 22°C. Vietor dul aj cez stromy, ktorých vrcholky sa hýbali akoby boli živými a chceli sa oslobodiť - vytrhnúť celý koreň zo zeme a odkráčať niekam inam. Niekam, kde im bude teplejšie a lepšie. ,,Možno nám južnejšie bude fajn", zazdalo sa Edwardovi Cramerovi, Elysiinmu otcovi, a pravdupovediac, aj on sa cíti rovnako ako posmutnelé tizianové javory. Lístie už takmer opadalo. A len malá časť sa akoby stoj čo stoj za každú cenu chcela udržať na konári, ale... už čoskoro aj tie opadnú. Ako sa vraví ,,ani sa nenazdáme a je to tu..." Zima pohltí krajinu svojím chtíčom vládnuť, pretože opäť nastane jej čas. Nič neostáva večné a príroda sa v každých obdobiach mení a takisto aj naše životy. Tým sme si vedomí a proti tomu sa môžeme obrniť zdravou dávkou sebadôvery v nás. Ale čo, ak ľad ani na jar neroztaje? Uviaznutí v ňom dlhodobo môžeme, nedajbože, i prísť o rozum.
Radi by posedeli vonku na dvorčeku a v pohode sa najedli, nuž ,,zima" klope na dvere.
,,El, môžeš zísť do kuchyne, prosím. Pripravil som raňajky." Elysia sa medzičasom pozviechala zo zlého sna a sprcha ju prebudila ako tak k životu - žiaľ , bežnému a ponurému.
Poznačená stratou...ranou, ktorá sa ešte nezacelila.
Pomaly schádzala vŕzgajúcimi schodmi. Dole ju už čakali od srdca pripravené skromné raňajky. Jej otec stál pri obloku, chrúmajúc toust a premýšľajúc nad dnešným plánom. Urgentné vybavovačky s klientmi. Nechcel nechávať svoju dcéru samu, ale nemal na výber. Musí jej dôverovať. Obrátil sa k nej:,,Elysia, nerád to hovorím, ale musím odísť. Práca nedá na seba dlho čakať, vieš...ale keď sa vrátim, môžeme sa zahrať ,,Scrabble" alebo ,,Activity". Čo ty nato?"
,,Dobre, tati. A nemusíš sa o mňa báť. Budem si zariaďovať svoju izbu a potom aj tvoju, ak chceš."
,,Pokojne môžeš nech nám tu tie škatule nezavadzajú pod nohami."
,,Mimochodom, ehm..."
,,Áno?"
,,Ale nič dôležité. Chcel som len povedať - dobrú chuť," a znova sa zahľadel do diaľavy za hustým lesom, kde sa rozprestiera jesenné predhorie. Vietor tam kolíše poriednuté koruny pyšných stromov hrajúcich svoju ohnivú melanchóliu ako rockoví predskokani nasledujúceho mrazivého koncertu, za hmlou ako za oponou ukrytých, nedočkavých vrchov, ktoré čakajú na svoje veľké finále...a v spojení fujavice ako hlavného inštrumentu symfonickej metalovej skupiny prírodných úkazov, čo pretvárajú karnevalovú scenériu na ponurú krásu uviaznutú v spleti snehových vločiek. Náveje odvážnej bieloby, ktorá svojimi svetlými a pritom chladnými tónmi všetkých odrážajúcich sa tieňov a odtieňov zakrýva nečistoty v nás. Či je brieždenie a či súmrak. Až pokým nenastane odmäk a s spolu s ním príchod nového čistého začiatku, čo v nás jaro prebúdza vo svojich maličkých púčikoch. Výnimočnosť prežitého času opakujúceho sa v nekonečnom kolobehu. Sme ako príroda... v ranných časoch nevinný ako slepé vtáča v hniezde a v dospelosti... Snažíme sa byť, čo najlepšími, ale často pre prežitie musíme byť nekompromisní, tvrdí a... ako samotná zima.
Príroda je akoby zrkadlom odrážajúcim naše pocity a činy. V každom momente života zanecháva v nás nezabudnuteľný pohľad. Akoby sme sa pozerali zázračným ďalekohľadom do vlastnej duše - v niektorých situáciách tak vzdialenej ako pozerať sa z móla na zapadajúce slnko... Stáva sa to hlavne, keď je človek duchom neprítomný, či stráca pojem o realite a v návale emócií sa prejaví...
Edward sa strhol zo svojich myšlienok, keď ním niekto zatriasol.
,,Tati, horí! Oheň!"
,,Čože, kde?"
,,Pri tvojom aute!"
Srdce mu bilo na poplach. S rýchlosťou blesku vybehol von, otvoril dvere spolujazdca a vytiahol zástrčku od kúdoliaceho toustovača. Z kufra auta vybral snehový hasiaci prístroj, ktorým nechtiac, v tom návale paniky a stresu, že spotrebič celý vzbĺkne a oheň sa rozšíri ďalej v tempe švába amerického, postriekal i svoje staronové auto, ktoré bolo len pred mesiacom, od tragickej havárie, konečne opravené.
,,Takúto rannú šou sme tu ešte nemali..." susedia sa schádzali na svojich dvoroch, aby si vychutnali Edwardov hasiaci tanček okolo ohňa pripomínajúci ,,indiánsky rituálny tanec" alebo skôr bláznivé kreácie s nebezpečnými efektmi. Určite sa o tomto ,,podarenom kúsku" bude švitoriť.
Edward sa potom čo dokašľal, obďaleč na opačnej strane dvora konečne mohol z plných pľúc nadýchnuť. Syčanie v hlave ustúpilo a teraz sa mu dostával do popredia nekontrolovateľný zvuk nepríjemného smiechu znejúceho ako škriekanie natešených strák, ktoré našli zlatý poklad. Pocítil bodnutie v spánkoch. Pošúchal si ich, akoby chcel rozmasírovať náhlu bolesť a navodiť príjemné spomienky, ktoré mali zahnať to, čo sa pred chvíľou udialo. No tentoraz mu to však nepomohlo, pretože nechutné krochkanie, výskanie a pískanie neutíchalo. Zotrel si z čela pot a mrkajúc postupne otvoril svoje podráždené oči, ktoré ho kvôli dymu ešte stále trochu štípali. Rozhliadol sa po chechotajúcich sa divákoch s červenými tvárami ako sa držiac za bruchá skláňajú pred jeho vystúpením. Jeho rozšírené oči sa razom z paniky premenili na blčiace zreničky hnevu. ,,Pripadá vám tu, vari niečo komické? Už aj sa straťte!" Rozohnal sa rukami na všetky svetové strany a upaľoval do domu opláchnuť sa. Ostatní sa na seba spýtavo pozreli - nečudo, čo táto scéna mala znamenať -, a pomaly sa rozpŕchli späť do svojich domovov.
Elysia, ktorá omráčene sledovala situáciu z okna, sa prebrala z tranzu až keď s dupotom prebehol okolo nej jej otec. Pribehla za ním až do kúpeľne a opatrne sa ho opýtala:,,Tati, si v poriadku?"
,,Áno, len sa potrebujem teraz narýchlo osprchovať."
,,Naozaj?" Všimla si roztržitosť, ktorá ním mávala.
,,Samozrejme, len som vo vypätí, ktoré musím zo seba zmyť a potom... prosím, dopraj mi súkromie..."
,,Dobre, ale keby si niečo potreboval, zavolaj ma."
,,Jasné... a El, vieš čo by si zatiaľ mohla urobiť?"
,,Čo také?"
,,Aspoň provizórne očistiť auto, keď sa ti podarí."
,,Okej."
Keď Elysia odišla, vybral zo zrkadlovej skrinky nad umývadlom fľaštičku ,,sedatív" alias Nykob1 v utajení. Vyzliekol zasmradený oblek, ľahol si do vane a nechal jemne tiecť vlažnú takmer studenú vodu zo sprchy zasunutej v stojane. Cítil ako mu pomaly steká hruďou a putuje po jeho tele ako láskavý dotyk nežných rúk, ktoré ho hladia smerom dole lemujúc pritom starostlivo vytrénované tehličky v brušných partiách a... čoraz nižšie a nižšie prúdi tok čírej tekutiny, ktorá ho v jeho predstavách zbaví nečistôt - dúfajúc, i tých v duši zakotvených. Musí sa dostatočne uvoľniť, aby hrádza pod nátlakom relapsu nepraskla. Je sám... a sám tiež musí ukojiť svoje fyzické a psychické potreby. Nemôže si inak pomôcť. Stále na ňu myslí. Hlavne keď nervy pracujú ostošesť. ,,Annie, och, Annie..." Zatiahol indigový záves s tmavými tyrkysovými odtienkami pripomínajúci rozbúrené more, ktorý poslúži nielen ako všedná zábrana proti unikajúcej vode, ale aj ako neobyčajná drapéria na stlmenie svetla a navodenia romantiky. Privrel oči, ktoré pod viečkami uväznené začali bdieť svoj erotický sen.
,,Ahoj, som späť a teraz v novom šate...len pre teba..." počul ju sprvoti vravieť akoby to bola len ozvena. Len hlas z diaľky, možno z hôr, možno z útrob jaskyne, odrazený od stien a sekaný dozvuk, akoby sa k nemu tiahol cez šíre lesy a keď úplne precitol vo svojej fantázií, hlas znel čoraz intenzívnejšie a jemné naliehavé legato sa vystupňovalo k náruživosti po akej už dlhší čas túžil. Krv mu s každým zvýšením telesnej teploty v zádumčivej vášni stúpala vyššie a vyššie až pomaly vrela v jeho neurónoch, ktoré si v reálnom svete nechal ochladzovať vodou, aby mu neexplodovali ešte v počiatku než dôjde k vyvrcholeniu. ,,Chýbala som ti?" Mihotavý obraz ako plameň sviečky sa ustálil a teraz ju vidí v celej kráse, akoby tu naozaj bola. Zahalená tenkým priehľadným baldachýnom a ako víla tancujúca v hore pri splne na jeho obľúbenú skladbu Oltremare od Ludovica Einaudiho šíri svojimi zvodnými pohybmi opojnú slasť, akoby ju rozprašovala neviditeľným flakónom toho najdrahšieho parfumu, aký existuje... Jej vôňa sa rozptyľuje všade navôkol ako hrejivé slnečné lúče. Keď tancuje celá žiari, a táto predohra ešte pred samotnou hrou na spútaného v jej obručiach nespútanej lásky, mu prinášala pôžitok z nebeskej krásy stelesnenej v tejto pozemskej bytosti. Nádhera! Priam neskutočné ako sa dá tancom vyjadriť toľko pocitov.
,,Prosím, daj mi šancu zažiť oslobodenie."
Žmurkla naňho, až takmer bolo počuť zaklipkanie jej dlhých mihalníc. Allegro v kompozícii Oltremare sa v strednej časti blížilo ku koncu *(3:55). Pri poslednej piruete odhodila vzdušnú látku, ktorá chvíľu viala akoby miestnosťou zavial vánok, čo rád šepká povzbudivé slová, až napokon spadnutím na podlahu - sviečkami osvetlená svetločervená - dotancovala svoj debut a jej duny, akoby zhrnuté na jednej kope sa zmenili na studenú bordovú textíliu. A hudba spomalila a zjemnela akoby sa vrátila na začiatok, pričom však teraz začína začiatok nového dejového výstupu.
Žena odhalila svoje dokonalé telo. Stačilo už len zbaviť sa čipkovaných nohavičiek, ktoré mali farbu jej narúžovaných neodolateľných pier. Podišla k nemu bližšie a na kolenách na mäkkej posteli ako obláčik, čakala kým jej ich stiahne. Fantastická spleť čipkovaných kvetín sa pomaličky rolovala s túžbou odokryť jej tajomstvo, čo ju tak páli...
Zohol sa začal ju bozkávať v podbrušku a zubami jej sťahoval spodnú bielizeň, ako keď divoké zviera strháva zo svojej obete kožu. Vyceril dokonalý chrup a lišiacky sa na ňu usmial. Jazykom zamieril na ... akoby ju najprv ochutnával. Sklonila sa k nemu a pohladila chrbát spôsobom, akoby mu rátala jeho mohutné stavce. Prebehli mu pritom zimomriavky a pozvoľna sa začal dvíhať, aby jej chytil tvár do dlaní. Najprv ju perami pošteklil na jej, a až potom sa odhodlal konečne ju pobozkať na jej krvavé rty, ktoré v záchveve pocitov vypúšťali lichotivé slová.
Chytil jej ucho do svojej moci, pretože vedel, že ju to vzrušuje a zacítil jej opojnú levanduľovú vôňu, ktorá mu pripomínala detstvo strávené vo Francúzsku. ,,Mon Chéri," neustále opakoval a ukájal sa vlastnou fantáziou. Jemne ho sotila do perín a zvalila sa naňho ako šelma, ktorá rozhodla o správnom momente zaútočiť na svoju korisť. Jej zelené oči ako mačka sa zaleskli a on pochopil, že túži v tomto okamihu splynúť s ním. Opatrne vnikol do tmavej pochmúrnej jaskyne, aby ju rozžiaril a naplnil svetlom. Čakala na svojho zatúlaného pútnika, aby ho v sebe ukryla a v nekonečnosti jej času sa ho konečne dočkala. Jeho hudba stíchla a sekundové ticho noci preťali ich... ich vzájomná naliehavosť sa vznietila až tak, že z nevinných povzdychov sa stali výkriky hriešnej túžby dychtiacej po čoraz väčšej extáze. Edward netušil koľko minút už ubehlo, ale v tejto úžasnej chvíli je to preňho nepodstatný fakt. Dalo by sa povedať, že s touto imaginárnou ženou si žíval ako nikdy predtým. ,,Ešte, och... neprestávaj, prosím!"
,,Mon Chéri, milujem ťa...aúú," zavyl ako vlk v začarovanej moci mesiaca, ktorého magické lúče priťahujú pozornosť nočných tvorov. Pri tých zvukoch sa nežný zefyr 2 zmenil na víchricu, ktorá rozrazila okenice len preto, aby sa stala svedkom tejto búrlivej hry na dominantnosť, ale aj preto, že svojím výskaním akoby ,,background" 3prispevala spolu s ich výstrednými orgiami k vytvoreniu dokonalej živej súhre. Svetlo sviečok pohaslo akoby ich duch prírody sfúkol a chcel neskrotnému páru ponechať intimitu. Svojimi skrytými očami ich sledoval a usmieval sa na nich len kúzelný mesiac akoby namaľovaný z vychádzajúcej temnoty, čo sa rozprestiera bezhviezdnou oblohou. Nechcel si nechať ujsť toto vzrušujúcu scénu ich životného divadla.
Oni však neprestávali, aj keď javy okolo nich sa neviditeľnými pohľadmi sústreďovali na to, čo sa odohráva v tejto miestnosti plnej odkrývajúcich záhad ich súžených útrob - na posteli zahalenej krvavým zamatom, na ktorom sa šmýkali ich telá stále nižšie a nižšie a ich ego zas opačne neprestajne stúpalo k tým výšinám, na ktoré sa odvážia len tí odvážni vyjsť a zasadiť vlajku smilstva.
Celého si ho vychutnávala pri odhalených dymových viečkach s fialkastým odleskom. Zvodné pery si jemne obhryzovala zubami sťa perličky na jej štíhlom krku. Ruky ako krídla anjela odhrňujúce lesklé gaštanové pramene z jej tváre a z dekoltu...okúzľujúce!
Jeho pohľad z očí skĺzol a zakotvil na jej pevnom hompáľajúcom poprsí. Vydal zo seba rev ako lev obhajujúci svoje teritórium a jeho vzrušenie ako horúci prameň vyvrel na povrch podobne ako gejzír a v návale hučiacej krvi v hlave, ktorá sa chystala vybuchnúť ako sopka a zaliať magmou svet, aby potom, keď vychladne stuhol a zmenil sa na sochu uviaznutú v čase prebudeného šťastia v smútku, ktorú si túžil ponechať v pamäti svojej mysle ako trofej... alebo ako pomník zatratenia...?
Vtom vyvrcholení jej potiahol náhrdelník a perly sa rozkotúľali po vlhkej plachte, ktorá je dôkazom ich nočných výčinov...a neviazaných zvráteností, ktoré mali nasledovali potom. Ale experimenty, čo jeden druhý dokáže zniesť na vlastnom tele, sa skôr páčila len jej ako jemu a on nechcel na tieto skutočnosti spomínať. Radšej ukončil svoj výlet do hlbokej mysle.
,,Neprestávaj..." jej hlas mu znel čoraz slabšie. Ona nechcela a akoby si silou mocou ,,brieždila" cestu naspäť k nemu. Snažil sa ju vymaniť z podvedomia. Nahmatal sprchu, ktorú nastavil na silnejší prúd a namieril si ju na tvár. Razom sa vzďaľovala a zdalo sa akoby šepkala nejaké zaklínajúce slová, nech jej čary pomôžu zotrvať v opojení, pretože jej neochvejná roztopašná povaha ju k tomu núti, a pretože doslova ,,zbožňuje" pôžitok, keď niekto trpí jej chúťkami a ona si to v plnej miere užíva. Cítila, že po vyvrcholení musí prísť potrestanie za to, že si vedome dopriali šťastie z rozkoše a aj jej telo má pykať, a preto sa nútila vydržať bolesť, čím posúvala svoj prah ďalej...ale druhé dejstvo bolo prerušené...
V niektorých chvíľach mu nedávalo zmysel jej počínanie, ktoré ju viedli k búrlivým výšinám hrôzy, o akej sa mu po prvý raz ani len nesnívalo...
Keď konečne otvoril oči, bol rád, že sa nepoddal jej moci... zničil jej počiatočné tóny skladby o zvrátenosti.
Nechápal ako si mohla púšťať skladbu Experience od Einaudiho - práve túto od jeho najobľúbenejšieho skladateľa, ktorému sám vždy skladal hold, keď skúšal hrať na klavíri ,,Una mattina". Asi ju tie tóny, čo postupne prešli z tichých a jemných do forte, vyvolávalo u nej sprvoti zmiešané pocity, z ktorých nakoniec vyhnala zo seba ostýchavosť a nežnosť. A možno silný zvuk huslí prenikol do špiku jej kostí a mrazil až tak, že ju vtom podporoval a evokoval v nej skrytú zúrivú bytosť z iného sveta, ktorá keď sa prebudila, sa nedala len tak ľahko zahnať do kúta. A tá bytosť ju viedla k takým ohavným činom, že Edwardovi bolo z nej nakoniec zle... A keby jej jednu v tú osudnú noc neuvalil, asi by ho naozaj zabila. Vtom okamihu zanevrel na jej krásu a videl len šialenca s blčiacimi očami ako samotné peklo. Už nechcel viac trpieť pod vládou jej zamatových a pritom neskutočne drsných rúk, keď hrala tú druhú v poslednom dejstve. Chcel si ju pamätať ako ,,kráľovnú lesných víl" a kráľovnú jeho srdca, ale pravdivá skutočnosť ho zmenila a musel nejako zakročiť. A tak konal v rýchlosti a so silou, ktorú mu dodala jeho odhodlanosť skoncovať s tým všetkým. Neuvedomil si akú silu v sebe má, až pokým nezistil, že jeho divožienka nepohnuto leží na chladnej zemi.

,,Nikto sa to nesmie dozvedieť, že som..."


,,Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto! Nikto!"


Nykob1 - antipsychotiká na liečbu schizofrénie
Zefyr 2 - ľahký západný vietor
Background3 - zvuková kulisa filmového deja
*(3:55) - časový údaj v skladbe Oltremare, kedy končí zrýchlená časť a tam končí i žena so svojím tancom záverečnou piruetou.

Jemne ho Prairie Estates prenájom

DOTYK NEZNÁMA

29. září 2018 v 21:21 | Nika |  SKUTOČNOSŤ MOROU - NOVELA
Prvý deň v novom dome je náročný - všetko to vybaľovanie a ukladanie, zabydlenie a zvykanie si na prostredie, ktoré mi ničím nepripomína domov. Ocitla som sa v ošuntelom malom mieste sťa ,,papierovom meste" -J. Green -,kde ani živáčka po našom príchode. Je to tu podivnosť sama a nerozumiem, prečo sme museli predať náš nádherný dom v Beleville a odsťahovať sa na...

Nastal večer. Chuť do jedla sa stratila už len pri pohľade v akom stave sa nachádza kuchyňa a nielen to, zaiste potrebujeme objednať služby deratizéra. A únava ma zahatila už len pri pomyslení, že tu je ešte toľko práce ako na kostole.
Vojdem do svojej podkrovnej izby, vkĺznem do spacáku na holej drevenej podlahe a aj keď viečka sa mi pomaly zatvárajú, akosi nemôžem zaspať. Všade tma akoby som sa ocitla uviaznutá vo vreci. Jediné slabé svetlo vniká cez strešné okienko. Pozriem doň a zahľadím sa hviezdnatú oblohu, ktorá lemuje smutný mesiac. Cítim sa ako on. Studená pokožka ako noc. Strach bdie, ale nechcem ho nechať ovládnuť. Síce som tu s rodičmi, ale aj tak sa cítim byť sama ako spln, čo vrhá jemné chladné lúče. Hypnotizuje ma a ešte viac uspáva. Niekde v podvedomí počujem maminkinu pieseň o anjeloch, ktorú mi vždy ako malej spievala pred spaním. V tomto momente mi pomáha nebáť sa toľko...
Viečka už úplne oťaželi a nechali ma v nočných spároch bdieť svoj sen. ,,Summa summarum" z dnešného dňa vytvorilo kypiacu sa masu fantázie.
Polnoc. Fáza snenia začína oparom v tmavom lese. Ocitla som sa pri obrovských boroviciach sťa staré sekvoje z dávnych dôb. Zo začiatku nič nevidím. Moje oči si postupne privykajú na tmu. Strhla som sa. V diaľke sa ozvalo vytie divokých šeliem. Áno, to vlci oznamovali polnoc ako kyvadlové hodiny, keď odbijú hodinu duchov. Zimomriavky mi od končekov prstov stúpali chrbticou tak zákerne stavec po stavci, ako keď cítite, že sa blíži to najhoršie, čo sa môže človeku stať.
,,...ešte nemôžem. Ešte som nezažila prvú lásku a..."
Neviditeľné zlo civí na mňa. Nevidím jeho oči, ani telo, ale cítim blízkosť niečoho nepochopiteľne mocného, pretože stromy sa odrazu začali zmenšovať. Pomaly sa posúvajú do zeme akoby sa vracali späť do svojich ,,detských čias". Nostalgická mágia. Neuveriteľný posun času o stovky, ba tisíce rokov dozadu. Nerozumiem, čo sa to s lesom deje. Táto čudesná šuma mi naháňa hrôzu, až kvapôčky potu mi stekajú telom a pritom lomcoval silný chladný vietor. Všade vírilo napadané ihličie, halúzky a šišky, ktoré vrážali do mňa. Bála som sa, že mi niečo ostré vletí do oka, a preto som si, čo najrýchlejšie, zakryla dlaňami tvár. V pozadí vzdušného fučania neprestajne znela kakofónia zmetených vrán, ktoré neudržali svoj let a tiež kvílivá hudba duše, ktorá akoby sa pomaly chystala opustiť tento svet. Divoké sirény lesnej zvery označujúce nebezpečenstvo a zvláštne nepríjemné svetlo, ktoré preniká škárami medzi doráňanými rukami a tvárou periferným videním. Je také ostré, že cítim akoby ma aj cez dlane do očí pálilo. Je čoraz intenzívnejšie akoby hviezda na mňa padala. Netuším s akou rýchlosťou sa približuje, ale iste je rýchlejšie ako môj tep, a to mi srdce nekontrolovateľne búši ako o život.
Na desivom mieste schúlená a na kolenách prežehnávajúc, si chránim hlavu povytiahnutou mikinou, aby som mohla aspoň sčasti stlmiť pretrvávajúce zvuky. Modlila som sa, nech už to prestane!
,,Ááááu!" odrazu niečo do mňa narazilo. Ostala som v ležiacej polohe, mierne som nadvihla hlavu a z otvoru mikiny pomaly vykukla, chrániac si pritom samozrejme oči a cez prsty som zazrela na nohy sa dvíhajúce srnčiatko a za ním vyplašenú laň. V jej krásnych veľkých hnedých očiach sa zračilo zdesenie. Nachvíľu namieste stŕpla akoby zhypnotizovaná tým, čo vidí. Až potom sa prebrala ,,z tranzu", aby pomohla svojmu mláďaťu vstať a rýchlo spolu odtiaľ utiekli. Neodvážila som sa pozrieť tým smerom, kam tak vyplašene hľadela. Radšej som sa rýchlo schovala do svojho bavlneného úkrytu, ktorý sa čoskoro podtým náporom veternej smršte zničí a neostane mi iné ako sa poddať prichádzajúcej záhu...
Znenazdania všetko utíchlo a i vietor ustal. Pálčivý jas sa stlmil.
,,Ďakujem ti, Bože", bolo predčasné povedať, no stalo sa. Myslelasom, že sa čochvíľa zobudím a na všetko zabudnem, ale nie. V kútiku duše som dúfala, že je koniec všetkému, ale...
Vyzriem zo svojich útrob a ochromená kolosom, čo sa rozprestiera na rovnej pláni, čo vyzerá ako pristávacia plocha letiska - bez stromov, ktoré tu rástli a ako neoblomný majestátny obri sa dožívali úctyhodných liet. Meravá a zmätená šokovane zízam na monštruózne dielo, ktoré by som nepripísala ani k jednému z ľudských výtvorov. Na železných nohách ako pavúk vyzerajúca elipsovitá konštrukcia s modrobielou blikajúcou kupolou v strede sa začala zospodu otvárať. Vstup odhaľoval spočiatku len samú bielobu ako svetlo na konci tunela... V okamihu som zazrela vysúvajúce sa schody, ktoré s ľahkosťou a nezvučne so svetielcami na hranách akoby spolu vytvárali akýsi nový neznámy a len očami badateľný rytmus - zvláštna synchronizácia. Toto mysteriózne ticho prináša bázeň, ktorá sa mi rozrastá a zabodáva ako tŕnie. V sluchách mi doslova hučí krv, čo sa valí do mozgu. Čo sa teraz stane? To ešte nik nevie...
Kúsok odo mňa sa posledný schod dotkol holej pôdy...zdvihla som zrak a...vysoká štíhla postava rozdelila svetlo na dve strany. Dýchanie sa mi zrýchlilo až bolo počuť na sto honov. Chcela som ho zadržať a zutekať, ale... elegantne sa približujúce neznámo ma opantávalo a akosi som sa nemohla pohnúť... len som naďalej civela a čakala, čo sa bude diať.
Keď prišiel do polovice schodiska, jemné brumenie sa mi vrývalo ako melódia uspávanky od mojej mamy.
,,Och, je to možné...?" Slzy sa mi tisnú a... ,,Mami, si to ty?" Nič. Žiadna odpoveď. Nachvíľu postával a vykrúcal hlavu, akoby sa snažil pochopiť moje prejavy správania sa. Pravú ruku zdvihol mierne pred sebou a následne ju pomaličky zložil vedľa svojho útleho tela. Nevedela som, čo toto gesto znamená. Potom krôčik po krôčiku sa znova približoval a k postupne silnejúcemu brumendu sa pridalo podivné chrčanie zarezávajúce sa v mojej hlave.
Predposledný a... konečne posledný schod. Nastalo hrobové ticho. Zadržala som dych ako som len mohla. Moje ustráchané vypleštené oči ma neskutočne pálili... Ako som len mohla dúfať, že by to bola moja mama... S rukou na ústach a bedlivo pozorujúc každý jeho pohyb a mimiku.
Stálo predo mnou stvorenie z iného sveta. Celé šedomodré s očami šikmými ako šelma a bez zreničky - len čisto čierne a lesklé ako hematit. Divne sa škeril a šklbalo ním v prstoch - a na každej ruke ich mal tri. Pobehovala som očami raz na jeho ruky a potom zas na tvár. Nezdá sa mi, že sú to priateľské gestá - čo má za lubom?
Oči sa mu ešte viac zúžili a vystrúhal úsmev a začal sa lačne ,,smiať" až som s hrôzou vykríkla a precitla zo sna.
Otec pribehol hneď ku mne a opýtal sa, čo sa deje. Zamĺkla akoby som odrazu onemela a bez žmurknutia som sa dívala do okienka. Spotená, strapatá a sužovaná udalosťami za posledný mesiac som nejako nemohla plne precitnúť do skutočnosti. Časť mojej duše ostala uviaznutá v sne. Túžim zažiť niečo pozitívne a vzrušujúce, ale toto bola naopak nočná mora.
Otec si myslel, že ma zrejme vystrašila vrana, ktorá pristála na streche, aby sliedila a budila zo spánku mladé nevinné dievčatá. Pravdupovediac, vranu som ani tak nevnímala ako skôr to, čo bolo za ňou na oblohe.
,,To je len vrana, čá, čá...," odplašil ju. Ale stále som sa dívala do neznáma na oblohe.
,,Čo tam vidíš?" Keď som na jeho výzvu nereagovala ani po tom, čo sa postavil predo mňa a zatarasil mi výhľad, zalomcoval so mnou. Striasla som sa a teraz už úplne prebudila.
,,Och, tati, mala som príšerný sen!"


***pokračovanie nabudúce. Je už neskoro.

ENGLISH POINTER

23. září 2018 v 11:58 |  PES - PRIATEĽ ČLOVEKA
Typický predstaviteľ poľovného psa - stavača, vhodného k všestrannému poľovnému využitiu, s osobitou, rýchlou, ale spoľahlivou prácou v poli, s nasadením temperamentného plnokrvníka a výnimočným nosom. Vhodný pre skúsench poľovníkov, ale aj pre nadšencov poľovníckej kynológie.

BELGICKÝ GRIFÓN

23. září 2018 v 11:58 | NIKA |  PES - PRIATEĽ ČLOVEKA
Pôvod: Belgicko
Grifónik je malý, inteligentný, prítulný, čulý, robustný, elegantný v stavbe a pohybe.
Hlava je široká a guľatá, uši pekne vzpriamené a dopredu klopené, oči veľké tmavé, guľaté a posadené ďaleko od seba, nohy rovné, paralelne postavené, strednej dĺžky, chvost je hore nesený a kupírovaný, srsť krátka, hustá čierna alebo červenohnedá. Pes váži okolo 4,5 kg a sučka 5 kg. Bežne sa dožíva 15 rokov. Nie je náročný na stravu a starostlivosť.
História: V 80-tych rokoch 19. st. začali belgickí chovatelia s plánovaným krížením. Zlom v obľúbenosti grifónikov vo vyšších vrstvách spoločnosti nastal vtedy, keď si toto plemeno obľúbila kráľovná Astrid Belgická. Plemeno sa šírilo i mimo Belgicka napr. niekoľko ich bolo importovaných do Anglicka, USA. Počas vojny v r. 1939 - 45 sa ich počet rapídne znížil.
Vyskytuje sa v troch formách: BRUSELSKÝ, BELGICKÝ a BRABANTSKÝ.

RHODESIAN RIDGEBACK

23. září 2018 v 11:58 |  PES - PRIATEĽ ČLOVEKA
Na prvý pohľad zaujme svojím elegantným vzhľadom a pohybom. Veľmi vhodný rodinný a spoločenský pes, tichý, ale dokonalý strážca Vášho majetku a vášnivý, od prírody skvelý poľovník. Vyžaduje nežnú, ale dôslednú výchovu, a prísnu, ale láskavú ruku svojho priateľa človeka.

Kam dál